Potom neviem presne ako čo, kde sme – čo sme išli. Asi som majoránke ukazoval mestečko, parčík, budovy. Viem ale, že sme prišli na Námestie Republiky. Opäť pred chrám sv. Bartolomeja, ktorý mi je tak blízky. No a tam sa to už priostrilo. To už po pivku a poldecákoch tak chodí.
„NOC KOSTELŮ“ – no jo!
V dvoch mestách prebieha táto noc súčasne. V Brne a v Plzni. Sranda: majoránka študent v Brne, ja na Erasme v Plzni, no nič, tak ideme do vnútra nie? Do Bartolomeja. Vyzval som ho do tanca, on to frajer prijal, a tak sme sa vlnili spôsobom valčíka, tak sme aspoň boli chytení. Za pleco, boky a ruky sa nám vpredu spájali. A chytení sme boli aj inak. Éj veru, prišiel k nám dáky týpek, že to tu nechce vidieť. Neviem čo mu vadilo. Tancovali sme po tíšku, pekne, bez kriku. Aj úprimne? – to asi nie. Ale slušne nám povedal, aby sme išli preč. A tak sme sa aj pobrali.
Ale nie ďaleko. Rovno smerom hore na vežu toho chrámu - 100 metrovú. V ten deň to bolo zadarenka, keďže Noc Kostelů. Tak sme vybehli hore. Mal som trošku vitamínov, ktoré mi darovala jedna neznáma stopárka (teda šoférka, ja som bol stopár), tak že hore v tom vzduchu a výške zakúsime. Mali sme plechovku.
Majovi prišlo treba cikať, tak to blázon pustil až zhora. Ani sme nepočuli ako to na zem dopadá. Ja som ho zatiaľ kryl telom pred ostatnými ľuďmi, čo tam hore tiež boli. Veľký význam to asi nemalo. Nakoniec aj tak všetci poodchádzali. Už len pán cirkevník sa na nás díval cez okienko s výrazom, že by sme sa už mali pobrať. Ale my stále s tou plechovkou. Tak nakoniec prišiel k nám, zobral nám ju, a poslal nás dole.
Po ceste dole sme ale zbadali dva nádherné a ozrutné zvony. Preliezli sme ohrádku a každý sme sa jedného chopili. Len tak jemne, prstami. Krása. Bongovačka na zvonoch. Ale darmo jemne prstami, keď aj tak sa to v celej veži ozývalo na celé priestranstvo. Aj my sme asi boli rozpriestranení. Pán cirkevník už bol veľmi zúfalý, tak sme povolili a opustili tie krásne zvony. Myslím, že Majo začal pociťovať výčitky, tak asi aj kvôli tomu. Nechápem potom ale jeho následné prosby k pánu cirkevníkovi. Žiadal od neho, aby ma pustil za organ, že on ešte rýchlo vybehne k tým zvonom, a že keď spustíme, tak sa to bude určite páčiť všetkým tým ľuďom v chráme.
No neviem. Aj tak krása.
Pri rozhovore s pánom cirkevníkom vysvitlo, že pozná naše Tatry, že pozná Rysy a dáke dačo. Nakoniec sme sa rozišli v mieri. Vonku majoránku napadlo, že si odfotí katedrálu v celku, z námestia, tak ako to robí každý. Začalo ale pre zmenu treba čúrať mne, tak zachytával kostol aj s mojou postavou – štiacou tam doslova dva litre tekutín. Okolo šli akurát akýsi turisti, ktorí nám začali tlieskať, rehotať sa. Jednoducho sa im to páčilo. A ja? Ja som prinajmenšom mal o čom napísať. Tak díky dovi.
