Bratislava a Praha oslavovali výročie udalostí spred 25 rokov. Prebiehalo to rôzne.
Vzplanuli mnohé emócie, symbolické a politicky aktuálne, ktorých odzrkadlením bola návšteva ukrajinského prezidenta Petra Porošenka v Bratislave a jeho stretnutie s prezidentmi Poľska, Slovenska, Česka, Maďarska a Nemecka.
Ale protestovalo sa aj na uliciach, nespokojnosť zaznela aj v diskusiách. Študenti predstavili politikom v Národnej rade Slovenskej republiky mnoho výčitiek, dokonca aj zaznelo, že za komunizmu bolo lepšie, sociálne bezpečnejšie a práca bola pre všetkých.
Majú pravdu, a zároveň sa mýlia. Majú pravdu, lebo možno bolo lepšie – iste. Mýlia sa (a možno nie vlastnou vinou), lebo na to, aby sme pochopili, odkiaľ sme prišli, si treba bolo prejsť už nie cez väzenie a komunistické lágre, ale "len" cez ponižovanie v totálne skorumpovanom každodennom živote – najmä zotročením ľubovôľou politika, väzenského strážnika, príslušníka Verejnej bezpečnosti, hraničnej stráže či colníka, ale aj Pani predavačky v obchode či v Pána recepčného v hoteli.
Celá skutočnosť bola založená na systémovej korupcii: u lekára, na súde, v škole, na univerzite, v obchode či v práci.
Už 25 rokov sme od toho oslobodení. A túto slobodu využívame tak, ako iní slobodní ľudia – raz lepšie, raz horšie. Dnešní dvadsaťpäťroční mladí ľudia si to často nedokážu vážiť a ani to oceniť, lebo na vlastnej koži nikdy nepocítili en bloc, čím bolo poníženie a pokorenie ako súčasť systému.
V skutočnosti však príbehmi o minulosti nepresvedčíme nové generácie, aby tu ostali. Presvedčíme ich predovšetkým investíciami do vzdelania a jeho prepojením s potrebami pracovného trhu. Príklady máme blízko - u susedov - v Nemecku, Rakúsku a severských krajinách. Znie to "jednoducho", ale nie je to nemožné.
