September 2012. Úder ako bejzbalovou pálkou. Tak by sa dal nazvať výstup z klimatizovaného lietadla na letisku v Japonskej Narite. Vysoká vlhkosť vzduch a teplota okolo 30°C. S davom ľudí sa dostávame na colné odbavenie, kde radu obchádza zamestnankyňa colnice a kontroluje, či sú dobre vyplnené vstupné papiere. Pri okienku už ide všetko ako po masle. Nikto nezdržiava, odbavenie prebieha plynule. Odovzdáme otlačky prstov, foto tváre a ..... cesta do Japonska je voľná. Hneď v úvode si v duchu poviem, že budem vnímať realitu veľmi triezvo a nebudem Japonsko mystifikovať. Na vlakovom nástupišti sú však moje predsavzatia rýchlo nalomené. Veľmi hladko prichádza Narita expres a keď chceme nastúpiť zriadenec JR Line nás slušne pokynom ruky upozorní, aby sme počkali. Do dverí vlaku inštaluje žltú pásku a potom sa to začína. Nastupujú ľudia zodpovedný za poriadok. Nalepený na oknách vlaku s údivom sledujeme ako dôkladne a rýchlo upratujú vozeň. Moje počiatočné predsavzatie sa rúca ako domček s karát.
Po zhruba piatich minútach vstupujeme do vozňa, ktorý sa veľmi podobá biznis triede v lietadle. Ešte sa poriadne ani neusadíme a už ku nám vstupuje slečna s vozíkom odetá ako letuška. Postaví sa do dverí a skutočne nahlas na celý vozeň vyslovuje slová ktoré budeme počuť ešte najmenej tisíc krát „Arigato gozaimashita." Ukláňa sa a ponúka občerstvenie. Cesta z letiska do Tokya je celkom nezaujímavá nebyť vtipnej príhody, ktorá sa nám po ceste stala. Za oknami sa mihajú šedé panelové domy evokujúce pocit, že sa tu vybláznili socialistický architekti. Plný sebavedomia nahlas komunikujeme cez celý vozeň. Vravím. „Chlapi určite sa nám zídu nejaké potrebné slová v Japončine ako napríklad moičiro (ešte raz), alebo tsugiva (ďalej)." Mario organizátor našej mini výpravy dopĺňa myšlienku. „Mal si si ešte zistiť ako sa povie dorob ma ručne." A v tom sa vpredu z prvého sedadla zdvihne biela babenka a vraví „chalani vy asi musíte byť z Blavy neé ?" V prvom momente nechápavo pozeráme na seba. Čo sa to deje ? To nie je možné aby nás niekto rozumel. A potom vybuchujeme v hurónsky smiech. Stretávame krajanku vo vlaku smerujúcom do Tokya. Netrvá dlho a vlak pristáva na stanici Šinžduku. Je to štvrť kde budeme najbližší týždeň ubytovaný. Počujeme už len upozornenie aby sme sledovali šípky na East exit kam sa potrebujeme dostať a potom nás uchytí prúd večne náhliacich sa ľudí. Stanica je skutočne obrovská dve poschodia do podzemia a šesť poschodí gigantického nákupného centra nad ňou. Po šialenom tempe manévrujúc s kuframi medzi ľuďmi sa dostávame k východu. Po tomto zážitku ma už nemôže nič prekvapiť. Opäť sa mýlim. Pred nami sa otvára kaleidoskop neónov, reklám a vreštiacich reproduktorov. Do toho vykrikujúci nadháňači pred obchodmi, spievajúce semafory, zmätok a davy neskutočné davy hmýriacich sa ľudí.
Tak toto je Šindžuku štvrť hier, jedla, pitia, kín a sexu. Je tu údajne až 3000 podnikov z toho takmer 500 zasvätených neresti. Tento magnet neviazanej zábavy priťahuje každý večer až 500 tis. návštevníkov. Všade inde by bola takáto štvrť very dangerous, ale v Japonsku je doslova všetko naopak a toto pravidlo neplatí. Nachádzame sa v najbezpečnejšom meste na zemi. Plný dojmov prichádzame do hotela Toyoko Inn, kde sa ukonaný po ceste skladáme. Bude potrebné prispôsobiť sa tomuto tempu, vcítiť sa do myslenia domácich a skúsiť vidieť svet z ich perspektívy. To je myšlienka s ktorou slastne poťahujem na balkóne hotela Toyoko Inn spolu s Mircom a Martinom cigarety, ktoré som mal doma na túto príležitosť pripravené viac ako dva roky. Pod nami vystupujú z taxíkov zábavy chtivý Japonský manažéri a nádherne odeté spoločníčky (kanban gjaru) ich s chichotom vítajú ... pochopil som prečo sa hovorí, že Japonci na hriech neveria. Toto je štvrť Šindžuku Kabuki-čo. Plný očakávania sa ukladáme spať, už zajtra v skorých raných hodinách nás čaká prvý tréning Aikodo v Honbu dojo.