Každý deň kráčam úzkymi chodníkmi popri hučiacich autách v jednej z najnebezpečnejších mestských štvrtí na svete. Chodníky sú polámané od koreňov stromov, ktoré rastú priamo v strede nich. Počas letných nepríjemne horúcich mesiacov slúži táto zeleň ako parádny útek pred páliacim slnkom. Milujem tie stromy. Milujem aj tie rôznorodé pachy, ktoré sa navzájom v týchto uliciach miešajú. Je to zmes vysmážaného mäsa, ale aj jemná sladká vôňa ovocných nápojov. Všetky tieto veci nájdem vždy tu. Na ulici. Pod improvizovane postaveným plachtovým altánkom alebo prípadne v malej plechovej búdke. Dokonca občas i na deke prestretej na chodníku. Len tak. Bez ostychu. Bez pocitu hanby, ktorá častokrát sprevádza ľudí v Eúrope pri finančných ťažkostiach. Tu sa ľudia nehanbia, však za čo by aj mali? Na deke častoktát predávajú mnohoraké čačky a maličké hračky, ktoré im pomôžu sa aspoň v daný deň do sýtosti najesť. Ak ich samozrejme predajú. Avšak, vždy, keď prechádzam okolo nich na tvári majú skromný úsmev. Nie taký ten falošný, ale úprimný. Možno to vyznie smiešne, ale mám pocit, že dokonca i psy tu sú akosi šťastnejšie. Či už tie na vôdzke, ale aj túlavé, ktorých sú tu plné ulice. Každý deň nejakého stretnem počas svojej cesty na stanicu metra. Spokojne si cupkajú ktorýmkoľvek smerom a ani sa za ľuďmi neobzrú. Niekedy vidím celé svorky ako sa šťastne naháňajú. Ako európanke mi vždy príde na um čo ak tie psy majú besnotu, veď je to dosť nebezpečné. Potom sa však ozve moje mexické ja a iba sa pousmejem nad tým ako si psy spokojne napredujú bez toho, aby sa ich nejaký človek snažil odchytiť.
Ako sa tak prechádzam touto divokou zmesou všetkého, vždy mi napadne mnoho vecí. Nie však iba pre to, že som z Európy. Áno, Mexiko je iné, veľmi rozdielne. Avšak pri údive nad rôznymi situáciami mi vždy príde na um ako pokojne sa tu cítim. Tak akosi nenútene, slobodne. Napriek mnohým veciam, ktoré mi tu chýbajú, pocit spokojnosti nemizne ani po čase, práve naopak, každý deň sa znásobuje. Je pravdou, že život v tejto štvrti je oveľa komplikovanejší, o pitnej vode z kohútika môžem iba snívať. Samotná voda trochu páchne akosi divne. Prvá vetu, ktorú som po príchode počula bola: „ Za žiadnych okolností tú vodu nepi, lebo skončíš minimálne tri týždne v nemocnici.“ Dobre. Ale vláčiť dvadsaťlitrové barely pitnej vody na tretie poschodie tiež nie je sranda. Po niekoľkých mesiacoch už mám celkom vymakaný biceps😊Tiež ma vie pekne napáliť, keď sa minie plyn v nádobe. Áno, aj plyn musíme dopĺňať. Pod budovou má každý nájomník svoju veľkú fľašu s plynom, ktorej vývod vedie až do bytu. Žiaden plyn len tak. Každý druhý týždeň musíme túto tažkú nádobu na plyn naložiť do auta, ísť naplniť, a následne opäť pripevniť späť. Áno, znie to šialene. Nejden európan by prehodnotil názor a po týchto skúsenostiach by už googlil letenku späť. Mne je to však jedno. Sú naozaj pokročilé životné štandardy viac ako pocit spokojnosti a slobody? Pre mňa ani náhodou nie. Kašlem na pitnú vodu z kohútika a bezstarostný prísun energií. Kašlem na kyslú kapustu, ktorá mi tu tak strašne chýba a nezoženiem ju. Kašlem na to, že ešte stále dokonale neviem komunikovať v španielčine. Európa so všetkými svojimi vymoženosťami stále zaostáva v niektorých veciach. Akosi tam zabúdame žiť v prítomnosti. Len tak sa sústrediť na to, čo je tu a teraz. Pravidlá, zákazy, príkazy, etiketa, uprednostňovanie individualizmu pred rodinnou súdržnosťou mi kradli energiu. Takú tú prirodzenú životnú radosť. Samozrejme, že pravidlá máme i tu. Ale tak nejak ľudsky rozumieme, ktoré je noazaj nevyhnutné dodržiavať. O smerovkách v premávke sa tu ľuďom ani nesníva. Mexico City je ozajstná džungľa. A aj napriek tomu, že to vyzerá ako obrovský choas, kedy mnohokrát intuitívne brzdím už ako spolujazdec, ľudia si rozumejú. I bez dodržiavania nejakých prísnych pravidiel cestnej premávky. Veď už len samotný vodičák tu dostanú iba za zaplatenie poplatku. Žiadna autoškola. Žiadne zložité trojfázové testy. Zaplatíš, môžeš šoférovať. A i napriek tomuto bláznivému systému to však nepochopiteľne funguje. Žiadne nadávky, žiadne hundranie, keď sa niekto tesne preradí do iného pruhu. Nijaké osočovanie motorkárov, ktorí obiehajú hustú premávku. Ľudia si spojone šoférujú v každodenných zápchach s vypeckovanou muzikou. Veď prečo by sa mali stresovať? Nádhera.
