tak rozmýšľam, že pôjdem domov už ráno. Nespal som zase až tak veľa a navyše je zima. Tak sa rozhodnem, že idem na hlavnú stanicu. Autobus chodí každých dvadsať minúť. Tesne pred príchodom vyjdem von a čakám. Ako tam tak stojím, tak si čítam čo je napísané na tabuli rozpisov. Autobus s osobitnou tarifou. Nákup lístka iba u šoféra. Pozriem na lístok, ktorý som si nedávno kúpil v automate. Hm, tak mi je asi na nič. Odkladám si ho do peňaženky. Použijem ho pri ďalšej návšteve Prahy, nie je to časovo obmedzené. Nastúpim, kúpim si lístok. Tento krát správny a už sa nechávam viezť. Drieme sa mi. Cestujeme len štyria. Jeden pár bohvie odkiaľ a postarší pán. Jediná zastávka je vlaková stanica. Vystupujem a oni sa ma pýtajú, či sme na vlakovej stanici. Odpovedám, že áno a ukazujem im vchod. Vchádzam aj ja. Potrebujem si kúpiť lístok na vlak, tak idem do predajne. Pár sekúnd predo mnou tam vojde iný chlap. Ja idem ku pracovníkovi naľavo a chcem lístok na vlak o 7:44. Vraj, už je to vypredané. Ibaže by som si kúpil posledný lístok do biznis triedy. Tak kupujem ten, musím platiť kartou. Nemám takú hotovosť v korunách. Predavač vedľa sa rozpráva s tým chlapom čo vošiel pred mnou.
„Pane, bohužiaľ posledný lístok na tento spoj práve predal kolega,“ hovorí mu predavač.
Pozriem na chlapíka vedľa, on pozrie na mňa. Rozmýšľam, či mu ten lístok prenechám. Ale čo budem robiť ja do poobedia. Naozaj ma opustila chuť túlať sa po meste. Tak si lístok nechám ja. Bol som rýchlejší, bohužiaľ. Možno som sa zachoval sebecky, ale nedá sa stále vychádzať v ústrety každému. Idem si kúpiť bagetu. Mám ešte chvíľu čas, akurát ju zjem a už na tabuli svieti číslo koľaje, kam príde môj vlak. Poberiem sa tam. Je to predposledný vagón. Pri dverách ma víta krásna stewardka. Začínam sa tešiť na túto cestu domov. Ako velí tradícia týchto žltých vlakov, o cestujúceho sa starajú. Hneď za príchodu voda, časopisy a ponuka kávy a čaju. Objednávam si čaj. Oproti mne sedí o pár rokov starší chalan. Dve sedačky sú voľné. Potom, ako vyrazíme z hlavného mesta Českej republiky, prichádza staršia pani a s ňou jedna zo stewardiek. Posadí ju na jedno zo sedadiel a káže jej čakať. Pani vyzerá smutná. Opäť prichádza naša stewardka a doniesla nám, čo sme si objednali. Vyzerá to tak, že túto cestu si budem objednávať častejšie a s radosťou. Pani nechce vôbec nič. Prejde pár minút a pani sa ozve: „Chlapci keby ste vedeli čo sa mi stalo“
Pozrieme najprv na ňu, potom na seba navzájom a obaja jej dáme znamenie, nech nám to povie.
„Ja som čierna pasažierka. Posadila som sa na svoje miesto podľa lístka. A za pár minút prišiel pán a povedal mi, že tam sedí on. Tak som mu uvoľnila miesto a našla slečnu, ktorá tu pracuje, aby mi vysvetlila, čo sa stalo,“ rozhovorí sa a vidno na nej, ako ťažko dýcha. Dá si pauzu a pokračuje.
„Mám neplatný lístok. So zajtrajším dátumom. Viete, môj syn pracuje v Prahe. Bola som ho navštíviť. To on mi ho kupoval, viete ja to neovládam tak ,ako to viete vy mladí. Vy to viete spraviť na tom počítači aj z domu. Tak mi kúpil lístok. Ale na nedeľu. On má toho veľa, samé starosti v práci, stále sa za niečím naháňa. Aj mňa chodí navštevovať len zriedka. A v tom strese, keď to kupoval, si pomýlil dátum. A ja som nič netušila, až kým som nenastúpila do tohto vlaku. A tu mi povedali, že nemám lístok. Chlapci ja mám 75 rokov a nikdy som nebola čierna pasažierka. Vždy som si lístok poctivo kúpila. Teraz sa cítim strašne. A najhoršie je, že nemajú pre mňa miesto. Vraj je všetko obsadené,“ vyrozpráva sa pani.
„To majú pravdu, ja som kupoval posledný lístok. Inak by som si nekúpil do biznis triedy, ale nič iné už nebolo,“ odpovedám jej ja.
„Ale veď tu nik nesedí,“ a ukazuje na voľnú sedačku.
„Niekto tu nasadne v priebehu cesty, oni to majú v systéme a podľa toho vedia, či tam niekto neskôr nasadne“ odpovie jej spolucestujúci.
„A čo ja teraz budem robiť ak mi nenájdu miesto? Ja cestujem až do Popradu,“ vzlyká ona.
„Nebojte sa určite vám niečo nájdu. Miesta sa uvoľnia,“ upokojujem ju.
„Dajte si kávu alebo čaj, to je zadarmo. Tá slečna vám to rada prinesie,“ hovorí jej spolucestujúci.
„Nie ďakujem chlapci, ja teraz neprehltnem nič. Mám stiahnuté hrdlo od strachu a stresu. Toto sa mi vážne ešte nestalo,“ lamentuje pani.
Prejde 30 minút a prichádza stewardka, ktorá ju tu usadila.
„Pani našla som Vám miesto na celú cestu. Poďte prosím Vás so mnou,“ oslovila ju stewardka.
„Ježišmária, ďakujem vám milá slečna. Ani neviete ako ste ma potešili. Ja som už bola zúfalá z tejto situácie. Aj do plaču mi bolo. Ďakujem Vám ešte raz, už sa cítim trochu lepšie,“ hovorí pani.
„Tak to som rada. Len sa upokojte, aby Vám neprišlo zle. Už je dobre, budete sedieť na jednom mieste, až do Popradu. A volala som s vaším synom, aby som mu vysvetlila situáciu. Všetko je v poriadku, len bude musieť zaplatiť za túto cestu ešte raz,“ chlácholí ju zamestnankyňa prepravnej spoločnosti.
„To je v poriadku pani, ja som hlavne šťastná, že sa dostanem v poriadku domov. Veľmi Vám ďakujem, že ste ma nevyhodili a našli mi miesto,“ ďakuje staršia pani a vidno na nej ako jej spadol kameň zo srdca.
„Majte sa pekne chlapci a ďakujem Vám za spoločnosť,“ lúči sa s nami milá pani.
„Aj Vy sa majte pekne a šťastnú cestu,“ rozlúčime sa s ňou.
Obe dámy odídu. Ostaneme sami dvaja. Usmejeme sa na seba. Ja sa v duchu usmievam ešte dlho. Navonok nie. Aby to môj spolucestujúci nepochopil nesprávne. Zvyšok cesty strávim sledovaním prírody spoza okna, ale aj prírodného úkazu, ktorý mi nosí jedlo a nápoje.
