Zrúcanina hradu Divín sa nachádza v rovnomennej obci. Stojí na nevysokom kopci (305 m. n. m.) priamo v strede obce. Pri príjazde do dediny sa mi naskytol takýto pohľad na hrad.
Auto som odparkoval priamo pod hradom, kde sa nachádza centrum obce. Okrem možnosti parkovania tu nájdete krčmu, zmrzlinu, lavičky ale i kaštieľ, prítomnosť ktorého ma prekvapila. Pamätná tabuľa pri vchode do kaštieľa informuje o tom, že v tejto budove sídlil štáb 1. československej brigády počas SNP. Počas otváracích hodín je možné priestory kaštieľa navštíviť.
Po obhliadke týchto miest som sa vybral smerom ku hradu. Pri odbočke do hradného kopca sa nachádza zaujímavý kostol. Kostol Všetkých svätých je obohnaný vysokým, obranným múrom. Ten dal vybudovať hradný pán Imrich III. Balaša ako reakciu na vyplienenie kostola Turkami. Tieto vonkajšie múry zdobia malé striešky. Celý objekt je zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok SR.
Pod hradným kopcom sa nachádza vináreň. A hneď od začiatku stúpania cestičku lemuje plot susedného domu. A za ním sa veselo prechádzajú sliepky. Táto sa chcela fotiť.
Krútiaca sa prístupová cestička nám dovolí nahliadnuť do útrob kaštieľa, ktorý sa pýši upraveným a zeleným "futbalovým" trávnikom, aj keď všetko naokolo je buď v menšej alebo väčšej fáze vysychania.
Chodník sa točil okolo hradnej zrúcaniny a po prejdení ďalšieho oblúku ma privítal hradný múr obohnaný lešením.
A na konci tohto lešením obstavaného múra som našiel vstupnú bránu do hradu. Z výšky i zdola sa ozývala vrava robotníkov a vo vjazde do hradu parkovala modrá vetrieska.
Prekvapilo ma okolie tohto hradu. Po pravej strane (podľa fotky hore) sa nachádza ovocný sad a priamo oproti bráne neveľký cintorín. Neviem či len historický, alebo je používaný aj v súčasnosti. Skôr predpokladám prvú možnosť, no bližšie som to neskúmal. Popri nákladnom vozidle som sa pretisol do priestorov hradu. Tam som našiel ešte oveľa viac robotníkov ako pred okrajovým múrom.
Hrad Divín sa v písomnej forme po prvýkrát sa spomína v roku 1329. Postavili ho na ochranu cesty do stredoslovenskej banskej oblasti. Postaviť ho pravdepodobne dal príslušník rodu Lošonciovcov z Lučenca, ale po neúspešnom sprisahaní proti kráľovi, ktorého sa zúčastnili aj Žigmund a Štefan z Lučenca, ho Matej Korvín v roku 1469 daroval Michalovi Orságovi. Následne ho vlastnil Ján Nádaši Ongor, a po jeho smrti sa hradu zmocnil Žigmund Balaša. Počas vlastníctva Balašiovcov bolo vybudované nové predhradie s modernými obrannými prvkami - bastión a dve nárožné veže. Ani tieto nové obranné opatrenia ale nepomohli v boji proti tureckým vojskám. Tí hrad dobyli po dlhom obliehaní v roku 1575 a okupovali ho do roku 1593, kedy hrad získali naspäť kráľovskí vojaci pod vedením Bálinta Balaša. Hrad však na svojich majiteľov z tohto rodu doplatil. Lúpežné výčiny Imricha Balašu potrestali cisárské vojská v roku 1683. Hrad dobyli a podpálili.
Napriek tomu, že hrad vypálili už pomerne dávno, jeho múry sa zachovali v početnej miere, respektíve už som videl hradné múry po pár rokoch rekonštrukčných prác a to musí byť niekde vidieť. V súčasnosti je hrad zaradený do národného projektu Zapojenie nezamestnaných do obnovy kultúrneho dedičstva - 2, ktorý skončí v roku 2022. Zrúcaninu zachraňujú vďaka snahe miestnej samosprávy už od roku 2011.
Aj za týmito múrmi sa pracovalo.
V čase mojej prehliadky hradu som nebol jediným návštevníkom. Aj keď to z fotiek asi nevyzerá, motalo sa tam dosť ľudí. A neboli to len robotníci. Bol čas obeda, slnko už poriadne pieklo, ale mne to nevadilo, chcel som si toto miesto prejsť maximálne, ako sa v rámci bezpečnosti dá. Niečím neurčitým ma očarilo hneď v prvom momente, ako som vkročil do jeho priestorov.
Na to, že je to ruina, má dosť veľa zachovalých múrov tvoriacich miestnosti. Bavilo ma do každej takejto miestnosti vkročiť a rozmýšľať, čo tu asi mohlo byť v minulosti.
A z hradnej veže trčí stožiar a na ňom vlajka veje. Ale aby som zabránil šíreniu paniky v určitých kruhoch, tak áno, v Bratislave je ešte stále väčší stožiar. Môžu tam v kľude spávať.
