Na skok od okresného mesta Ružomberok sa nachádza dedina s názvom Likavka. Počtom obyvateľom presahu hranice 3000. A nad ňou, na kopci vo výške 630 m. n. m. sa týči zrúcanina hradu Likava. Vyslúžil si aj prívlastok najväčší hrad na Liptove. V minulosti bolo jeho úlohou strážiť dôležitú cestu z Považia na Oravu a do Poľska. Dnes je jeho úlohou byť turistickou atrakciou.
Parkovisko sa nachádza v dedine a odtiaľ je to na hrad snáď slabých 15, a v pohodlnejšom tempe 20 minút. Od vlakovej stanice v Ružomberku to vychádza na nejakú hodinu a desať minút. V deň našej návštevy nebola núdza o ďalších návštevníkov. Stretli sme úplne malých, ale aj takých, ktorí už vedia chodiť po svojich. Aj tínedžerov, aj tridsiatnikov sprevádzajúcich tých malých návštevníkov. Aj staršiu generáciu, aj hendikepovaných. Slovenských i českých turistov. Priamo popod hrad možno niekedy bude viesť diaľnica, takže tu môžeme nájsť napríklad takýto most z doby, keď sa tu ešte pracovalo. Keby sa tú diaľnica nešťastnou náhodou nepodarilo dokončiť, tak o sto rokov tu naši potomkovia nájdu práve tento most ako dôkaz dobovej architektúry a popri hrade to bude ďalšia pamiatka v okolí.
Po prechode lúkou, dreveným podchodom a betónovým podchodom, nás čakal vstup do lesa. Už po niekoľkých desiatkach metrov to vyzeralo, že sme v cieli. Ale bol to len optický klam.
Po krátkej prechádzke sme sa teda dostali na hrad, ktorého prvá zmienka sa datuje do roku 1315. Hrad bol od tej doby v držbe mnohých známych rodov. Vlastnil ho magister Donč, ale i rody akými boli Hunyadyovci, Illésházyovci a Thökölyovci. Hunyadyovci v druhej polovici 15. storočia postupne prestavali a rozšírili pôvodné jadro hradu a vybudovali tzv. dolný hrad. Počas vlastníctva Ľudovíta Pekryho prestavali horný hrad v renesančnom štýle. Ďalšie podstatné stavebné úpravy sa uskutočnili v priebehu niekoľkých etáp v 17. storočí, keď boli pánmi Likavy Illésházyovci a Thökölyovci. Pred Vianocami v roku 1670 bol hrad násilne dobytý a cisár skonfiškoval všetok majetok, ktorý sa na ňom nachádzal. V roku 1707 hrad zbúrali vojská Františka Rákoczyho. Odvtedy chátra. Pritom mohol byť nielen slovenskou ale možno aj európskou raritou, keďže na hrade boli kedysi namontované sklenené okná. Taký prepych im mohli závidieť iné, zvučnejšie hrady. Sklá boli vyrobené neďaleko, v sklárni v Ľubochnianskej doline. Hradní páni podporovali regionálnych výrobcov. Keby sa sklené výplne zachovali dodnes, to by bola raritka.
Od roku 1980 sa na hrade začal archeologický prieskum a čiastočné konzervovanie ruín. Koncom minulého storočia sa do rekonštrukcie zapojilo Liptovské múzeum so sídlom v Ružomberku a obec Likavka. Obec chcela vo vstupnej veži vybudovať predajňu suvenírov, hostinec a turistickú nocľaháreň. V zrekonštruovanej Hunyadyho veži sa dnes nachádza hradné múzeum, ktorého súčasťou je aj mučiareň. Hradné vápencové bralo na ktorom je objekt postavený je však nestabilné. Preto bolo nutné urobiť stabilizačné a sanačné práce, ktoré si v záujme bezpečnosti vyžiadali uzatvorenie zrúcaniny. Návštevníci tak na Likavu mohli vyjsť až 1. mája tohto roku. Nateraz sú práce pozastavené a hrad je preto prístupný turistom, no ktovie, ako sa bude vápencové bralo správať ďalej v budúcnosti. Výhodou tohto hradu môže byť, že popod neho nevedie frekventovaná dopravná tepna, ktorá môže vyvolávať otrasy, ako popod nie tak veľmi vzdialený hrad na Strečne, ktorý trápia podobné problémy. Hrad Likava je momentálne v správe Liptovského múzea v Ružomberku, ktoré zase patrí pod Žilinský samosprávny kraj.
Pozreli sme si všetky dostupné priestory hradu a pobrali sa späť. Zastavili sme sa ešte v dedine, aby sme si spravili fotografie hradu.
Keďže tento výlet ešte nezabral veľa času a v blízkosti Likavky sa nachádzajú aj iné zaujímavosti, ako napríklad Lúčky, dohodli sme sa, že pôjdeme ešte pozrieť aj na vodopád. Nikto z nás tam doteraz nebol, takže túto možnosť sme privítali. Predtým sme sa ešte pristavili pri ceste, lebo sme si všimli, že sa tam nachádza prírodná zaujímavosť. Je ňou skalný útvar, zvaný Skalná päsť.
Pár stoviek metrov od tohto skalného útvaru sa nachádza ďalší. V skalnom masíve, ktorý je súčasťou vrchu Mních sa nachádza Liskovská jaskyňa. V roku 1976 bola vyhlásená za chránený prírodný výtvor rozhodnutím Ministerstva Kultúry SR.
Z týchto miest sme sa presunuli do Lúčok, kde sa nachádzajú známe liečivé kúpele, no my sme tam išli kvôli inej známej atrakcii, vodopádu, ktorý je priamo v dedine. Lúčanský vodopád je aj národnou kultúrnou pamiatkou. Je len jedným z piatich slovenských vodopádov, ktoré si vyslúžili takýto stupeň ochrany. A nakoniec legendy neklamali. Po vystúpení z auta, nám trvalo dve minúty, kým sme prišli ku vodopádu. V priľahlom parku si mládež robila piknik a niekoľko turistov sa potulovalo v okolí vodopádu a hľadali si vhodnú pozíciu na urobenie fotografie.
A cestou späť sme neobišli ani ďalšie pekné a čarovné miesto, ktoré sa dá v tomto kúsku Slovenska vidieť. Zastavili sme sa v dedinke Martinček. A naše kroky smerovali k miestnemu kostolu. Kostol svätého Martina, ktorý postavili niekedy v roku 1260 na východnom svahu vrchu Mních. Slúžil ako farský kostol pre obce Likava a Lisková. Ale chodili sa sem modliť aj páni z Likavského hradu. V okolí kostola sú rozmiestnené drevené striešky, ktoré miestni volajú "dášky". Názov je odvodený z nemeckého slova Dach - strecha. Pod týmito zaujímavými strieškami sa nachádzajú jamy, v niektorých prípadoch hlboké až 5 metrov a v nich sa uskladňujú zemiaky a zelenina. Viac si môžete prečítať v peknom článku z Pravdy.
Na informačnej tabuli bol oznam, že v prípade záujmu o prehliadku, treba kontaktovať rodinu, ktorá býva v susednom dome. Ochotná staršia pani nás vpustila dovnútra a ukázala nám pekné fresky na stenách. Z vonkajšej strany vidno jednu jedinú. Nachádza sa na zadnej strane.
Toto tiché, pokojné miesto bolo záverečnou zastávkou nášho výletu. Tak ako sa nasledujúcou tabuľkou s nami rozlúčila obec Martinček, tak sa lúčim i ja. Do skorého čítania.
