Starý hrad (Starhrad) stojí na žulovom kopci vo výške 475 m. n. m., na pravom brehu rieky Váh (v smere od Martina). Prvé zmienky o hrade sa objavujú v roku 1241. Jeho pôvodný názov bol Varín (Warna), neskôr po vybudovaní hradu Strečno sa mu začalo hovoriť Starý hrad. Strážil považskú cestu a vyberalo sa tu mýto. Patrí medzi najstaršie hrady na Považí. V listinách z obdobia vzniku je uvádzaný ako kráľovský majetok za panovania Bela IV. Neskôr striedal majiteľov.
Od roku 1442 do 1446 mal hrad v zálohe topoľčiansky husitský kapitán Ján Čapek. Kráľ Vladislav potreboval vyrovnať dlh voči Jánovi Pongráczovi a daroval mu Starhrad i Strečno. Začiatkom 18. storočia hrad poskytol zázemie oddielom Františka II. Rákocziho. Pongráczovcom bol preto zabavený, ale po vyhlásení Satmárskeho mieru im bol opäť vrátený do užívania. Ich záujem o hrad sa skončil v polovici 18. storočia, kedy na hrade sídlila ešte niekoľkočlenná posádka. Neskôr sa už o údržbu objektu nikto nestaral a hrad chátral až do súčasnej podoby.
Starhrad pre štát v podstate až do roku 2017 neexistoval. Nebol totiž, zrejme kvôli úradníckej chybe, zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok. Stalo sa tak až v roku 2017, až vtedy začal hrad existovať aj na papieri.
V roku 1922 sa hrad objavil vo filme Upír z Nosferatu.
Auto sme nechali v dedine Strečno na opačnej strane Váhu, než na ktorej sa nachádza Starhrad. Ak by sme sa totiž chceli dostať s autom na druhú stranu rieky, museli by sme sa previezť na kompe. Čo je asi tiež pekný zážitok. Ale nám nevadilo prejsť sa po moste pre peších.
Na druhej rieky sa nachádzame už v Nezbudskej lúčke. Turistický smerovník nás informoval o týchto možných trasách.
Odtiaľto je potrebné vydať sa po červenej značke, popri Váhu. Dopredu nám bolo jasné, že na hrad to nebude príliš náročná prechádzka. Jedine, žeby nám ten výlet niečo skomplikovalo. Vodník to nebol, do Váhu nás nestiahol. Bol zaneprázdnený fajčením tabaku.
Počas kráčania po druhej strane Váhu sa mi naskytal dosiaľ nepoznaný pohľad na hrad Strečno. Hoci je hrad vidno i z cesty, predsa z lúky z náprotivnej strany vyzerá inakšie, mohutnejšie. Naľavo v rohu je možné badať novú rozhľadňu na Špicáku. Áno, frajerí sa mi, keď viem že je na tej fotke zašítá medzi stromami.
Prešli sme popod železničný most. Pri pilieroch bolo možné vidieť naplavené drevo, ktoré sa tam asi dostalo v máji, v čase zvýšenej hladiny Váhu.
Za mostom vstupujeme na územie miestneho urbáru a čaká nás tam odkaz, ktorý sa nás netýka, keďže ideme po vlastných.
Cestička, ktorou sme kráčali prechádzala z lúky do lesného porastu. Za zákrutou nás prekvapilo miesto na opekanie, posedenie, i ukrytie sa pred dažďom. Práve vtedy plnilo svoju úlohu. Ale nie tú ochrannú. Ibaže by pred slnkom.
Stromov pribúdalo, čo značilo, že už nám nebude až tak páliť na hlavu. A áno, ak niekoho za pár sekúnd napadne otázka, či sa dá ísť ďalej na bicykli, tak odpoveď mu fotografia ponúkne.
Zo širokej cesty je neskôr potrebné odbočiť vpravo, na jediný strmší úsek výletu. Odtiaľto môžete pokračovať tak ako ide táto skupinka turistov (oni idú na hrad) alebo rovno po ceste. Ak by ste išli rovno, dostanete sa až na Chatu pod Suchým.
A po pár minútach do kopca nás víta staručký, zanedbaný hrad. Počkať, čo tu robí ten veľký zásobník vody? Žeby sa tu niečo dialo? So svojimi zvedavými otázkami som oslovil pána R. Mlicha zo Združenia na záchranu Starého hradu - Castrum Warna.
"Sme nadšenci, dobrovoľníci, milovníci histórie a hradnej architektúry," začal svoje rozprávanie predseda nového OZ. "Spojil nás spoločný cieľ, ktorým je záchrana hradu. Našou prvou úlohou bolo osloviť ľudí, ktorí majú záujem o hrady a históriu. To sa nám podarilo. Ďalšou úlohou bolo získať povolenie na opravu Starého hradu. Hoci je Starý hrad najstarším hradom na hornom Považí, až do mája 2017 nebol národnou kultúrnou pamiatkou. Popri vzniku nášho združenia sme oslovili majiteľov, potomkov rodu Pongrácz, a tí súhlasia s jeho záchranou, čo nás veľmi teší."
Združenie na záchranu Starého hradu - Castrum Warna sa na ministerstve vnútra podarilo zaregistrovať v roku 2018. Po vybavení všetkých povolení mohli prvé brigádnicke práce na hrade začať v priebehu tohtoročnej jari. Koncom apríla 2019 sa na Starhrade stretla partia odhodlaných záchrancov histórie po prvýkrát v pracovnom nasadení.
"Na prvej brigáde nás bolo zhruba 12. V podobnom počte sme sa stretávali aj na ďalších brigádach na ktorých sme zbierali kamene, ktoré následne použijeme na prvý murársky zákrok na obrannom múre. V spolupráci s Krajským pamiatkovým úradom v Žiline sa budeme v budúcnosti snažiť vybrať najohrozenejšie miesta hradu a sústrediť sa na ich záchranu," oboznámil s plánmi R. Mlich.
Zaujímalo ma aj ako plánujú v združení financovať murárske práce na hrade.
"Zatiaľ fungujeme bez väčších finančných prostriedkov. Na samotnom hrade neplánujeme vyberať ani dobrovoľné vstupné. V tomto roku sme sa stali uchádzačmi o 2% z dane. Zároveň sa budeme uchádzať o podporu v rôznych projektoch a grantoch. Aktuálne sme zapojený v grantovom programe od Nadácie Tesco "Vy rozhodujete, my pomáhame". V budúcnosti sa chceme zapojiť do výzvy ministerstva kultúry "Obnovme si svoj dom". Naše aktivity podporuje obec, miestni obyvatelia aj urbár. Jeden z priaznivcov nám poskytol cisternu na vodu, ktorú už máme umiestnenú v priestoroch hradu a naplnenú vodou. Iný podporovateľ nám doviezol piesok, ktorý sme na zatiaľ poslednej brigáde vynosili ku hradu. S vynáškou nám pomohli i turisti, ktorí v tú sobotu navštívili hrad. Na jednej z brigád nám dokonca pomohla jedna rodina z Bratislavy. Pôvodne sa vybrali na Chatu pod Suchým, ale rozmysleli si to a ostali nám pomáhať, čo nás veľmi prekvapilo a potešilo. Jeden pán z tejto rodiny pochádzal z Čile. Všetci v združení zároveň fungujeme na dobrovoľníckom princípe," uzavrel predseda OZ.
Keď si od hradu vyšľapete doľava, môžete vidieť Váh tečúci do tvaru podkovy. Toto miesto sa volá Domašínsky meander. My sme sa tam síce vybrali pozrieť. Pravdepodobne sme neboli až na tom mieste, odkiaľ si to fotia ostatní, ale aj keby sme sa tam dostali strach z výšky by bol rovnaký ako na mieste, z ktorého som fotil. Takže takýto je môj záber na Domašínsky meander.
Pred definitívnym návratom sme pobyt v Nezbudskej lúčke ukončili posedením pri kofole a sledovaním prepravy na kompe. Pre toho, kto sa ešte neplavil kompou je toto určite vynikajúca príležitosť ako to napraviť a namiesto prechádzky po moste, sa nechať previezť na druhú stranu Váhu.
Alebo by ste radšej skúsili iné plavidlo?
