Ani fotoaparát som nestihol vybrať. Pre upresnenie, boli sme v aute a medveďa vyrušil hluk motora. Pokračovali sme ďalej, parťáčke stúpol tlak. Prvýkrát v živote videla medveďa v prírode. Na vstup autom do Necpalskej doliny je potrebné povolenie. To sme mali a tak sme sa vyviezli až ku miestu zvanému Balcierovo.
Odtiaľ sme pešky pokračovali po kamenistej ceste, lemovanej obrovskými lopúchmi smerom nahor.
Tu končí cesta a začína lesný chodník.
Po schodoch, po schodoch...
Akonáhle sme vyšli z lesa na lúku, zbadali sme množstvo bodliakov. A tie nás potom sprevádzali celú cestu. Na zábere lúka plná Bodliakov obyčajných, v pozadí sa vyníma krásny vrch Ploská.
Lúka sa skončila a čakal nás opäť krátky úsek lesom. A hneď ako sme z lesa vyšli, uvideli sme známu chatu v plnej paráde.
Fotka veľavravnej tabuľky nesmie chýbať.
Dali sme si pivo, kapustnicu a rozmýšľali čo ďalej s načatým dňom. Dole pod chatou sa pásli kravy. Ich zvonce rytmicky cinkali a bolo ich počuť až ku nám. Oddýchnutí a najedení sme sa pobrali ku smerovníku, aby sme sa rozhodli, ktorým smerom sa vydáme. Mňa lákala Ploská, ale nakoniec sme zvolili bočnú,menej frekventovanú trasu na vrch Javorina. Počasie sa menilo každou minútou. Mraky hrali na oblohe naháňačky a my sme len dúfali, že to ešte pár hodín vydrží visieť vo vzduchu.
Niekde za týmto kopcom sa nachádza Javorina.
Pohľad späť. Vrch Borišov (1510 m n.m) a pod ním učupená chata.
„Strieborný“ strom.
Celou cestou na Javorinu sme na lúkach videli materinu dúšku. Bolo ju cítiť aj vo vzduchu, rozvoniavala nám pod nosom a jej príjemná vôňa nás sprevádzala našou trasou.
„Plantáž“ materinej dúšky.
Fotogenická Ploská zase z inej strany.
Ďalší „strieborný“ strom. Tento bojuje s prírodou zo všetkých síl. Drží sa „rukami“ svojich zelených kolegov. Napravo aj naľavo.
Perlovec černicový (Brenthis Daphne). Škoda, že neostal pózovať dlhšie.
Vrcholová tabuľa. Obloha zosivela.
Výhľad z Javoriny.
Chceli sme chvíľu posedieť, zjesť si horalky a pomaly sa vrátiť späť. Lenže už po tretí krát počas túry začalo popŕchať, tak sme sa pobrali naspäť rýchlejšie ako sme plánovali. Moja parťáčka vytiahla pršiplášť a tak ako dva razy predtým, za pár minút prestalo pršať.Po návrate k hlavnému smerovníku pod chatou, sme sa vybrali ešte pozrieť kravy, ktoré sa pásli pod Ploskou na lúke.
A to bol koniec nášho výletu, ostával už len návrat domov. Vyštverali sme sa hore ku chate, kde nás opäť zastihol dážď, chvíľu sme sa dohadovali, či počkáme na chate alebo pôjdeme ďalej. Bol som za to, aby sme pokračovali v ceste. Kamarátka si vybrala pršiplášť, dala si ho na seba, prešli sme pár metrov a stalo sa to, čo som očakával. Prestalo pršať. A vyšlo slnko.
