Radšej moknem, aj keď už nepodrastiem. Ale pamätal som si v ktorej skrini som ho videl naposledy. Predvečer túry som sa išiel pozrieť do tej skrine, takmer so železným presvedčením, že môj pršiplášť z detstva tam bez problémov nájdem. Skriňu som prehľadal celú, ale pršiplášť som veru nenašiel. Skúsil som ešte pre istotu pozrieť v inej skrini, čo však nedopadlo o nič úspešnejšie. Tak som sa rozhodol, že sa spýtam mamy. Ona má prehľad, kde sa čo nachádza. Ak to nebude vedieť ona, tak potom nikto. A od tohto momentu ponúkam tento príbeh v troch pohľadoch.
Očami mamy
Viem, kde je tvoj pršiplášť. Ešte cez školský rok ku nám prišla tvoja sesternica, že idú na výlet a učiteľka im odporučila zobrať si so sebou pršiplášť. Ona žiadny nemá, tak sa prišla spýtať ku nám, či máme my. Bol presne v tej skrini, v ktorej si začal hľadať. Požičala som jej ho, ale už som na to aj zabudla. Ako vidím, nevrátila ho. Veď aj tak ho nikto roky nepoužil. Choď ku nim a pýtaj si ho naspäť.
Vybral som sa teda ku sesternici. Doma som ju však nenašiel. Bola tam len stará mama. Začala z toho byť zamotaná detektívka.
Očami starej mamy
Neviem o žiadnom pršiplášti, budeš si musieť počkať na ňu a spýtať sa jej. Zatiaľ ťa niečím ponúknem. Čo si dáš? A hovoril si, že to bol žltý pršiplášť, teraz sa mi čosi vybavilo. Ona minulý týždeň robila poriadok v izbe, vyhádzala skrine a triedila oblečenie, ktoré jej už je malé alebo ho nebude nosiť. Spravila z toho hromádku, ktorú Maja ( strýkova družka) odniesla do nejakej chudobnejšej rodiny, kde sa im tie veci zídu. A spomínam si, že úplne na vrchu tej hromádky bolo niečo žlté. Bolo to zabalené v igelitom obale, tak som to len chytila do ruky, ale nerozbaľovala som to.
Ako to vidím ja
Z môjho pohľadu som jednoducho prišiel o pršiplášť, tesne predtým ako som ho potreboval. Zistil som to na poslednú chvíľu. Roky som sa oň nezaujímal, bol odložený v skrini, zapadal prachom. A zrazu prišiel deň, keď by mi bol dobrý, ale už bol nenávratne preč. Až vtedy som si uvedomil, aký to bol dobrý pršiplášť. Často to tak v živote chodí. Nevážime si, že máme svoj pršiplášť na ktorý sme roky zvyknutí, ku ktorému máme vybudovaný vzťah. Nechávame ho žiť si vlastným životom, nezaujímame sa, či nechce vyraziť do terénu, aby zažil nejaké vzrušenie. A potom sa jedného dňa zobudíme a zistíme, že už svoj pršiplášť nemáme. Bohužiaľ, až vtedy si uvedomíme jeho hodnotu. Môžeme si zohnať nový, modernejší model, možno aj značkový, ale už to nie je ono. Čaro starého pršiplášťa sa niekam vytratilo. Preto je dôležité vážiť si svoj pršiplášť, kým ho máme. Lebo s dobrým pršiplášťom sa v búrkach života kráča ľahšie a život je lepší.
