Usúdil som, že bude lepšie mať osobitné tenisky na šport, tak ako vždy. Aby som si nešpinil tie, ktoré budem mať do roboty a na bežné nosenie. Nevydržali ani dva mesiace. Vpredu na špičke sa mi zlomila akási výstuž a tlačilo ma to do prsta až tak, že sa v nich už nedalo chodiť. Bloček som mal odložený, tak som ich išiel reklamovať.
Prišiel na predajňu a pracovníčke oznámil, čo potrebujem. A nie, nebola to tá z prvého blogu. Vypísali sme potrebné reklamačné tlačivo a odišiel som preč. Čakal som asi tri týždne. Až pred koncom reklamačnej lehoty mi domov prišiel list. V ňom sa nachádzalo vyjadrenie súdnej znalkyne a dočítal som sa toto: Deformácia vnútorného vystužovacieho dielca nevznikla samovoľne. Vznik aj rozsah deformácie je ovplyvnený intenzívnym lokálnym tlakom, prípadne spolu aj s tepelným pôsobením na povrch obuvi v jej prednej časti. Obuv je poškodená.
Zaskočilo ma to. Čakal som, že nebude čo riešiť a vrátia mi peniaze, aby som si mohol kúpiť nové tenisky. Lenže takto to nedopadlo. A prekvapilo ma aj to, že na toto rozhodnutie bolo potrebné vyjadrenie súdnej znalkyne. Nad tým som teda krútil hlavou. V ten deň som nemal čas ísť do obchodu. Tak som si len pripravoval reč, čo im pekné poviem, keď tam pôjdem. Ani ďalší deň sa mi nechcelo. Začal som rozmýšľať, že tam ani vôbec nepôjdem, škoda míňať benzín a čas. Nech si tie topánky nechajú, aj tak ich nosiť už nebudem.
Prešlo ešte pár dní a mal som cestu do mesta, tak som sa zastavil v predajni. Mal som dobrú náladu a tak keď som prichádzal ku obchodu som znova premýšľal, čo im vlastne poviem.Na predajni bola opäť iná predavačka. Ukázal som jej reklamačné papiere a ona išla zobrať topánky do skladu. Medzitým ako si čítala list, som sa jej opýtal: „To sa vám oplatí platiť súdnu znalkyňu? Nestojí vás to viac ako tieto topánky?“
„Ja neviem, ja to neplatím,“ odpovedala mi.
Tak som si prebral topánky, podpísal papier a odchádzal som preč. Rozlúčila sa so slovami : „Je mi to ľúto.“
Vrátil som sa do auta. Možno sa čudujete prečo som do nej neskočil, keď som sa na ňu chystal. Ako som už písal mal som za sebou pekný deň a bol som v dobrej nálade. A keď som pred obchodom nad tým rozmýšľal, tak som prišiel na to, že aj keby som predavačke vynadal, aj tak s tým už nič nespravím. Ani ona by s tým nič nespravila. Vlastne ona s tým nemá nič spoločné, ona tú moju obuv ani neposudzovala. Tie predavačky sú len zamestnankyne obchodného reťazca. Je to pre nich práca ako každá iná. Na moju reklamáciu mali nulový vplyv. Takže prečo by som si mal na nich vŕšiť svoju zlosť? Veď jediná osoba, ktorá za to môže je súdna znalkyňa. A keby som im vynadal, tak by som bol len jeden z tých tupcov, čo sa za deň premelú na predajni. Večer, keď by prišla domov, tak by svojmu priateľovi, manželovi, rodičom, psovi , mačke alebo papagájovi porozprávala o tom, ako ju jeden mladý chalan v robote vytočil. A ona s tým nemala nič spoločné. A takto by si ponadávala na svoju obyčajnú robotu, kde musí dennodenne vyhovieť množstvu ľudí a stále byť príjemne naladená.
Tak preto som jej nič iné, okrem tej jednej otázky nepovedal. A ani na tú otázku som nečakal nejakú konkrétnu odpoveď. To len tak zo zvedavosti. Po tých pár dňoch, keď som nechal problém odležať, som už nevidel dôvod na zlosť. Minimálne nie na zlosť voči nevinným ľuďom. Nechcel som šíriť zlú, nepriateľskú náladu, keď sám som bol vysmiaty.
Teraz si lámem hlavu nad inými vecami. Neviem ako to mám spraviť do budúcnosti. To, že nemám vyvíjať tlak na topánku, to by som ešte ako tak chápal a možno by sa to dalo aj realizovať v praxi. Stačilo by dostupovať opatrne, alebo naučiť sa vznášať. Ale na akú teplotu si mám vychladiť nohu, predtým ako si obujem topánky, tak to naozaj netuším.
