Tak som zaparkoval na preplnenom parkovisku pred supermarketom. Vbehol som dnu s jasnou víziou toho, čo chcem. Pečivo, mrazený hrášok a radler. Silná kombinácia. Jeden produkt v košíku, druhý tiež. Pri regáli s pivami som váhal. Idem do toho či nie? Nakoniec som sa odhodlal a kúpil som si rovno dvoch radlerov. Do zásoby, určite to nevypijem všetko pri jednom zápase. Zajtra šoférujem.
Pri pokladni to prebehlo v poriadku, na pás som ešte prihodil žuvačky. Igelitovú tašku som si nevypýtal. Štyri položky to zvládnem aj v rukách. Snažím sa životné prostredie aspoň trochu šetriť. To by bolo pekné, keby som si nosil so sebou vlastnú tašku. Vždy keď odchádzam z obchodu ovešaný nákupom si poviem toto: „Nabudúce už pôjdem pripravený a budem mať vlastnú tašku.“
Ale toto nebol ten prípad. Žuvačky som šupol do vrecka ako nič, vrecko s hráškom, pečivo a jeden citrónový radler do jednej ruky, druhý do druhej. A vykračoval som si ku autu. Pri aute som zmenil taktiku. Potreboval som jednu ruku voľnú, aby som si otvoril dvere. Tak som si plechovku vložil do vrecka na bunde. Dvere som si otvoril a vtrepal som sa do auta. Ešte predklonený ponad sedačku vodiča som ukladal môj nákup na sedačku spolujazdca. V tom mi z vrecka vypadla plechovka. Padla na ručnú brzdu. A nastala osviežujúca citrónová sprcha. Dostal som ju ja, volant, autorádio, palubovka, môj nákup aj obidve predné sedačky.
To mám za to, že chcem šetriť životné prostredie. A neviem vymyslieť nič duchaplnejšie ako vláčiť nákup z obchodov v rukách.
Ale každá minca má dve strany. A ako som písal aj v minulom článku, život nám vždy dá to, čo potrebujeme. Už viac ako rok som si do auta nekúpil osviežovač vzduchu. V aute mám kopec voňavých stromčekov, ktoré už nevoňajú. Už sú to len stromčeky, ktoré sa tam hompáľajú. A teraz po roku, mám v aute konečne sviežu vôňu. Citrónovú.
