Do Prahy som dorazil 1. mája poobede. Hneď ako som sa ubytoval, tak som vyrazil na tenisové kurty. Prvé prekvapenie bolo, že som musel stáť dvadsať minút v rade. Tenisový areál bol už naplnený a čakalo sa, kým nejaký návštevníci odídu. Tak som si to vystál. To sa oproti minulý ročníkom zmenilo. Ale dával som to za vinu sviatku práce. Mnoho ľudí malo voľno tak si vyšli na tenis. Ale kým som sa ja dostal dnu, tak nasadená jednotka turnaja a najväčší český tromf Karolína Plíšková už odišla. Prehrala s Camillou Giorgi a s turnajom sa predčasne rozlúčila v prvom kole. Tak som si dal svoju prvú klobásku a išiel som na menšie kurty sledovať štvorhru. Akurát začínal jeden zo zápasov. Na svetelnej tabuli svietili skratky mien. Muham./Rosol. To bola druhá dvojica. Vedľa mňa postával otec s asi 10-ročným synom.
Syn hovorí: „Jo, tady bude hrát Rosolová.“
Otec: „To je Rosolska. Rosolová je atletka, ty vole.“
Počas zápasu som zbadal môjho známeho s ktorým sme sa spoznali na tomto turnaji vlani. Zakýval som mu a on si prisadol. Ešte sme dopozerali ďalšiu štvorhru a mohli sme sa pobrať preč. Prišiel som neskoro, tak už ostali len tieto zápasy. Ale v utorok je deň plný kvalitných zápasov. Hlavne už nebude sviatok. Bude menej ľudí.
Keď som sa večer vracal späť na hotel, tak som obchádzal dve mladé mamičky s kočíkmi. 10 metrov pred mnou si vykračoval akýsi chalanisko. Niečo pri nich zahundral a oni sa obzreli. Aj on sa obzrel. A keď som prešiel okolo ja, tak som začul: „A teď bude dva dny slavit, že jsme se otočili i my.“
Utorok. Vyrážam pred desiatou. Do areálu som si zvykol chodiť peši. Hotel mám asi 25 minút chôdze od tenisových kurtov Sparty Praha. Ako prechádzam popri hoteli, kde sú ubytované tenistky, stretávam autobus. Je to bezplatný spoj, vyhradený pre fanúšikov tenisu. Na zastávke stoja traja ľudia. Dôchodca, vozíčkar a žena, ktorá sa o neho stará. Autobus len pristaví a pokračuje v jazde. Organizátor, ktorý má na starosti túto zastávku zahreší. Vodič autobusu mal zastať a nabrať aj týchto troch ľudí. Ale bol skoro plný tak pokračoval v jazde. Ja som pokračoval v chôdzi. Bol som vďačný, že si to môžem odkráčať. Človek si v takýchto chvíľach uvedomí, že vždy sa môže mať horšie. Niežeby som si to predtým neuvedomoval, ale je dobré si to pripomínať. Treba byť vďačný, za to čo máme. Ten vozíčkar si bude musieť počkať na ďalší autobus.
Cestou som postretal policajné hliadky. Boli tam aj minulé roky, ale teraz pribudlo aj jazdectvo. Keď som dorazil ku areálu, tak tesne za mnou prišiel ďalší autobus. Prešiel som cez bezpečnostnú kontrolu, turniket a vošiel do areálu. Moja predstava o tom, že dnes bude menej ľudí sa začínala rozplývať. Vyzerá to tak, že tento turnaj naberá na popularite. S tým súvisia aj zvýšené bezpečnostné opatrenia. Minulé roky som prešiel cez vchod ako nič. Teraz som už druhýkrát čakal v rade, aj keď dnes to bola len chvíľka. Všetky plastové fľaše s nápojmi sa museli vyhadzovať do koša. Minulé roky som si sem kľudne pašoval svoju vodu. Kontroly sú intenzívnejšie. S väčšou popularitou sa vytratila taká komornejšia atmosféra. Keď sme pred dvoma rokmi na zápase stáli asi desiati. Zababušení ako sa najviac dalo. Sedieť sa nedalo. Lavičky boli mokré po daždi a teplota neprekročila 10 stupňov.
Zápasy začali z ostra. Hneď o 11:00 sa na centrálnom kurte stretla bývala svetová jednotka Wozniacki s Japonkou Doi. Predtým mi volal môj kamarát Ján, že mi drží miesto. Tak som ho našiel a mohli sme si vychutnať zápas. Prvý set bol krátky proces. Wozniacki vyhrala 6:0. Počas zápasu som si všimol na protiľahlej strane kurtu toho pána na vozíku. Potešilo ma, že sa sem nakoniec dostal. V druhom sete sa Japonka konečne chytila a držala sa až do stavu 5:5. Vtedy opäť prebrala iniciatívu skúsenejšia hráčka a dotiahla zápas do víťazného konca. Po prvom zápase na mňa Caroline pôsobila uvoľneným dojmom a vyzeralo to na úspešné putovanie turnajom. Po zápase ešte na žiadosť organizátorov natočila selfie video s hlavnou tribúnou a za potlesku odišla do šatne.
Tento deň bol nabitý, musel som robiť kompromisy, čo vidieť a čo vynechať. Na niektoré zápasy sme sa s Jánom rozdelili. Každý mal iné priority. Ja som si išiel pozrieť zápas medzi Golubič a Vikhlyantseva. Obidve sú to mladé tenistky. Nezúčastnili sa minulých ročníkov, tak som bol zvedavý na ich hru. Na kurte jednoznačne dominovala Ruska Vikhlyantseva. Mladá tenisová nádej z Ruska svojej súperke nič nedarovala a zaslúžene sa tešila z víťazstva.
Po tomto zápase som chcel vidieť naše slovenské zástupkyne vo štvorhre. Terezu Mihálikovú a Chantal Škamlovú, ktoré nastúpili proti rusko-taiwanskému páru. Tento zápas sa odohrával na najmenšom kurte len s dvoma radmi sedačiek. Za podpory pár Slovákov, ktorí sme sa tam zišli naše mladé dievčatá zápas zvládli a postúpili do druhého kola.
Zhruba v tom istom čase hrala na inom kurte aj ďalšia bývala svetová jednotka Jelena Jankovičová. S ňou to už ale nie je taká úžasné ako s Wozniacki. Jej dobré časy zdá sa definitívne skončili. Zápas nezvládla a prehrala s českou hráčkou Kristýnou Plíškovou, sestrou slávnejšej Karolíny.
V poslednej fáze dňa som vystriedal všetky tri zápasy na rôznych kurtoch a mohol som sa pobrať na hotel. Ale môj športový deň ešte nekončil. Predo mnou bolo semifinále Ligy majstrov vo futbale a úloha nájsť krčmu, kde to môžem pozerať. Našiel som, pozrel som, Real zvíťazil hladko 3:0 a po úspešnom dni som mohol ísť spať.
Pridám vsuvku z minulého ročníka. História sa zopakovala, pretože aj minulý rok to vyšlo tak, že som semifinále Ligy majstrov pozeral v Prahe. Vtedy som sa ocitol v bare, kde chodia drsní sparťanskí chlapci. Akurát vtedy tam žiadni neboli. Iba jeden „štamgast“ a dvaja obyčajní tridsiatnici. Ako zápas postupoval a pivá pribúdali, tak sme sa dali do reči. A z toho všetkého chcem vytiahnuť niečo, čo si doteraz pamätám.
„Tak já si s tou holkou písal dlouho. Pak jsem jí poslal fotku mého prirození,“ vravel jeden z nich.
„A co bylo pak?“ vyzvedal druhý.
„Už neodepsala,“ odpovedal on.
V stredu som vyrazil ešte o trochu skôr. Ranné prechádzky mám rád. Opäť som si vystál radu pri vstupe. Išiel som sa pozrieť na tréningy a pri jednom z kurtov som stretol Jána. Ten sa mi posťažoval, že mu zhabali opaľovací krém . Ale môže si ho vyzdvihnúť, keď bude odchádzať. Alebo sa ísť počas dňa natrieť. Ako mu to vyhovuje. Pozrel som si tréning Samanthy Stosur aj Barbory Strýcovej. Na Barbore sa mi páči to, že do tréningov dáva všetko. Ona nie je jedna z tých, ktoré dostali talent do vienka. Ona si to všetko musí odrieť. Cez bolesť, cez všetko to odriekanie a neustálu snahu zlepšovať sa. A časom sa jej to podarilo. Takýto človek môže byť inšpiráciou pre všetkých. Nielen v športe, ale aj bežnom živote. Keď niečo chceš, tak pre to musíš aj niečo spraviť. Nik iný to za teba nespraví. Všetko čo dosiahla, dosiahla vďaka sebe. Postupom času trochu skrotila svoju búrlivú povahu. Dospela.
Z tohto dňa by som vyzdvihol výkon Camilly Giorgi. Hrala odvážne, na hrane rizika, tak ako vždy. Asi jej pomohla neúčasť jej otca, trénera. Vyzerala byť uvoľnenejšia a a viac sebaistá. Myslím, že by mala pouvažovať nad zmenou trénera. Spojenie s otcom jej príliš neprospieva.
Pri obede som zistil niečo, čo som dovtedy nevedel. A to, že novinárska akreditácia oprávňuje daného človeka stúpať po okrasných kríkoch. Ale teraz to už viem. Stačí mať na krku novinársku licenciu a môžeš si vytvárať svoje vlastné cestičky. Hoc aj cez kríky.
Pred nami bol vrchol dňa. Zápas medzi Jelenou Ostapenko a Caroline Wozniacki. Mal som taký perfektný plán, že keď skončí zápas Strýcovej s Hradeckou, tak sa v pauze medzi dvoma zápasmi dostaneme na hlavnú tribúnu, nájdeme si dobre položené miestečko a tam budeme sedieť, až kým sa to neskončí. Plán zlyhal. Stáli sme v dlhočiznej rade na vstup, pričom z tribúny schádzali ľudia. A keď začali púšťať hore, tak tesne predtým ako sme boli na rade, ochrankár zahatal prístup na schodíky reťazou a bolo po zábave. Našťastie iný ochrankár zhora zakričal: „Pusti ešte 30 ľudí.“A to už bola tutovka. V prvej tridsiatke som bol s prehľadom. Ale tam za mnou, sa rozpútal ťažký boj o výhodnejšie pozície.
Plán nájsť si pekné miestečko niekde dole sa teda rozplynul a našli sme si miesta takmer úplne hore. V hlave sa mi ale zrodil odvážny plán na zmenu sedadiel. Nechcel som riskovať v krátkych pauzách počas hry, tak sme sa do toho pustili až po prvom sete. Ján nechcel, bál sa, žeby sme prišli o miesta úplne. Ale kto neriskuje ten nič nemá. Alebo príde o všetko. Tak sme to riskli a ocitli sme sa v štvrtej rade. V živote si môžem hriať miestečko, ktoré mám alebo sa môžem postupne posúvať nahor. Teda v mojom prípade dole. Aby som bol bližšie pri kurte.
Zápas to bol geniálny. Jednoznačne ten najlepší, ktorý som na tohtoročnom pražskom turnaji videl. Vzájomná bilancia hovorila prekvapujúco pre Lotyšku Ostapenko. Vyhrala obidva predchádzajúce zápasy. A to bez straty setu. A tak to na kurte aj vyzeralo. Hra bola v prvom sete vyrovnaná. Wozniacka zvládla koncovku a vyhrala 5:7. Počas druhého setu Lotyška Ostapenko zvýšila obrátky. Pridala na tvrdosti úderov a Dánku mnohokrát zaskočila. Tento set si ukoristila pre seba a všetci sme sa tešili na záverečnú sadu.Za nami sedela česká rodinka. Chalan opakovane vykrikoval: „Jeleno, ty jseš Bůh.“
„Nedělej nám ostudu, Marečku,“ napomínala ho mama.
Tretí set ponúkol strhujúci tenis. Väčšina domácich prekvapujúco fandila Lotyške. Bolo to spôsobené tým, že v mladosti bola členkou klubu Sparta Praha. Ja som mal favoritku jasnú a tak som vždy tlieskal Dánke. Za stavu 5:3 v prospech Lotyšky to s Dánkou nevyzeralo príliš dobre. Ale Ostapenko nezvládla posledný krok a svoje podanie stratila.
„Jelena, ty jseš proste střelená,“ ozval sa ten chalan za nami.Zápas dospel až do tajbrejku, ktorý lepšie zvládla Ostapenko. Ale nech už to dopadlo akokoľvek, zvíťazil krásny tenis.
Z ostatných hráčok by som chcel ešte vyzdvihnúť výkony Brazílčanky Beatriz Haddad Maia. Túto hráčku som predtým nikdy nevidel ani v televízore, tak ma jej agresívny a sebavedomý štýl hry dosť prekvapil. Som zvedavý, či bude pokračovať v stúpaní rebríčkom WTA . Pri takejto hre je to len otázka času. Ďalej sa mi páčili výkony Any Konjuh. Veľký svetový talent sa tiež šplhá hore. V blízkej dobe ju už uvidíme v prvej tridsiatke. A samozrejme Jelena Ostapenko. Taktiež prišla na turnaj vo výbornej forme. V semifinále ju zradili zdravotné problémy, ale to nič nemení na tom, že bojovala až do konca.
Záverečných bojov som sa už nezúčastnil. To som už zarezával v práci. Turnaj vyhrala Nemka Mona Barthel. Pre mňa dosť prekvapujúca víťazka, ale nemôžem objektívne zhodnotiť jej hru, pretože som sa nezúčastnil na žiadnom jej zápase. Vo štvorhre zvíťazila dvojica Groenefeld A-L./Pechke K. Domáce hráčky ostali bez titulu. Takže sláva víťazom, česť porazeným. A o rok sa vidíme znova.
Keď som sa posledný deň ráno odhlásil z hotela a šiel smerom do centra, tak som na ulici stretol párik dôchodcov. Biele vlasy, trošku pomalšia chôdza. Práve vyšli z potravín a starký pľasol svojej žene po zadku. Ona pootočila hlavu a usmiala sa. Potom sa chytili za ruky a kráčali domov. Tak ať se pos..., jestli tohle není ta pravá láska.
