Otvárací ceremoniál. Pita Taufatofua, chlapík z oceánskeho ostrova Tonga, ktorý sa prvýkrát zúčastnil na olympiáde v roku 2016. Ak vám to príliš nesedí, rátate správne. Bola to letná olympiáda v brazílskom Riu. Vtedy zápasil v taekwonde. Lenže to mu nestačilo a chuť olympiády mu zachutila, tak sa pred rokom a pol prvý raz v živote postavil na bežky, aby sa v prestávke medzi dvomi letnými olympiádami prebojoval aj na ZOH 2018. Dokázal sa vypracovať natoľko, že sa kvalifikoval. A aby nadviazal na predchádzajúce olympijské hry, do pol pása sa vyzliekol, natrel sa olejom, obliekol si tradičný tongský odev „manafau“ a s vlajkou v ruke si v žabkách vykračoval po olympijskom štadióne v Pjongčangu. V Riu to bolo asi príjemnejšie, keďže neboli mínusové teploty. V behu na 15 km v Pjongčangu skončil na 114. mieste z pomedzi 119. účastníkov. Čo je pekné umiestnenie pre chlapíka z Tongy. Pita sa potešil, že ho v závere sprevádzali bežkári z Kolumbie a Mexika. „Radšej dokončím preteky na konci v skupine s priateľmi ako sám,“ povedal. Chystá sa aj na letné OH do Tokya 2020. Zatiaľ však nevie, či bude pokračovať v taekwonde, alebo skúsi nejaký vodný šport.
Prvé očakávania slovenských fanúšikov dostali facku hneď v sobotu, deň po otváracom ceremoniáli. Pri biatlonových pretekoch na 7,5 km skončila Anastasia Kuzminová na 13. mieste. V pondelok sa však karta obrátila a Nasťa spravila radosť sebe, svojmu manželovi, deťom, bratovi i celej svojej rodine. A popritom aj početnej fanúšikovskej obci.
Vietor a mínusové teploty. Aj počasie bolo predmetom správ v médiách. A práve počasie ovplyvňovalo v prvých dňoch program jednotlivých disciplín a robilo starosti organizátorom. Na zlé podmienky doplatili aj naše lyžiarky a biatlonistky, ich preteky boli odložené.
14. február. Jeden z najzaujímavejších dní pre slovenského fanúšika. Lyžiarky dostali opäť odklad, biatlonistky tiež, ale hokejový turnaj začal podľa programu. A naša reprezentácia prekvapujúco porazila Olympijských športovcov z Ruska. Najsvetlejší hokejový moment, ktorý sme mali možnosť vidieť. Ale i napriek ďalším neúspešným zápasom mám pocit, že pri reprezentácii sa tvorí dobrá partia. Bývalí reprezentanti Országh, Lašák a Šatan vedení uznávaným odborníkom na Craigom Ramsayom by mohli vyformovať nové slovenské mužstvo, ktoré na turnajoch zabojuje aj o vyššie pozície. Cítim z tejto zostavy dobrú chémiu. Dajme im čas, netreba sa unáhliť v kritike.
V ten istý deň sa odohrala aj situácia, ktorá spustila vlnu vtipov a negatívnych komentárov na internete. V pozápasovom rozhovore redaktor RTVS Ján Hudok spovedal trénera Ramsayho. Samozrejme v angličtine. A práve improvizovaný preklad Kanaďanových slov sa stal terčom výsmechu a kritiky. V tomto prípade sa staviam na stranu pána redaktora. Predsa len nie je pre neho bežné komunikovať v angličtine a keď dostal za úlohu byť reportérom pri hokejovom zápase, pravdepodobne túto jeho chýbajúcu schopnosť podcenili jeho vedúci, ktorí ho tam poslali. Robil čo sa dalo, aby situáciu uhral so cťou. A pri preklade rozhovoru pôsobil priam isto. Niekedy pred olympiádou som čítal rozhovor s trénerom, kde spomínal, že Slováci sú milí a priateľskí ľudia, len škoda, že nevedia po anglicky. Túto situáciu, ktorá nastala po príchode anglicky hovoriaceho trénera beriem tak, že je to pre RTVS výzva, vzhľadom blížiace sa MS v hokeji. Môžu mať motiváciu, aby na tejto svojej redaktorskej činnosti zapracovali a o necelé tri mesiace nás možno prekvapia. Aj keby nie, nemôžeme zase chcieť, aby všetko a všetci boli dokonalí. A na čom by sme sa potom pousmiali, keby sa podobné situácie, ktoré môžme zaradiť do zábavnej kategórie nestávali. Veľmi jednoduché riešenie ako predísť problémom s prekladom je posielať na rozhovory Országha.
V ten istý deň, keď zlyhali hokejisti v zápase o postup do štvrťfinále proti USA, Paulíne Fialkovej zlyhala technika, zlyhal aj kapitán Danko, hoci nebol v slovenskej nominácii. Na návšteve Poľska sa zasníval a svoje sny aj nahlas prezentoval. Asi tá výborná ekonomická situácia Slovenska, ktorou sa tak chvália naši ťahúni, niektorým z nich udiera na hlavu. A kapitán bude jedným z nich. Asi si už nepamätá ako dopadli Zimné deaflympijské hry 2011, ktoré sme mali organizovať. Väčšina vyspelých štátov sa už stráni kandidatúry na olympijské hry, pretože zhltnú neúmerné množstvo peňazí a času. Ale zdá sa, že my, ekonomický tiger strednej Európy si na túto úlohu trúfame. Asi pán kapitán vie, ako by sa dalo popri zákazkách na športoviská a olympijskú dedinu, rozdeliť si zaujímavé finančné prostriedky. Na svoje by si prišli nielen vo Vysokých Tatrách, ale predsa Nízke Tatry sú tak blízko Vysokých, že by nebolo od veci keby sa nejaké športovisko vybudovalo aj tam. Aby boli všetci kamaráti spokojní. Aby sa čosi zase aj vyklčovalo, aj postavilo, aj ľudia by prácu mali a všetci by korunku zarobili. A všetko posvätené olympijským duchom.
Redaktor z biatlonových pretekov. Keď mi niečo z prostredia RTVS vadí, tak je to redaktor Peter Štefanec. Okrem tárania, že Nasťa má 3 strieborné medaily z olympiády v Pjongčangu a pridala k nej zlatú, čo by som ešte zaradil do kategórie „zabavme sa“ mi najviac vadil rozhovor s Paulínou Fialkovou po zbabraných štafetových pretekoch. Neviem, či to bola jeho iniciatíva, alebo pokyn z réžie, ale robiť rozhovor s uplakanou športovkyňou, ktorá práve prežila zážitok ako z najhoršieho športového sna si mohli odpustiť. Na čo to bolo dobré? Predtým už zhodnotil situáciu prezident biatlonového zväzu a rozhovor so samotnou Fialkovou mohol počkať aj do druhého dňa, keď sa z toho vyspí. Na kamerách nemuseli byť zachytené také ťažké chvíle, aké práve vtedy prežívala. Trochu citu by televíziám neuškodilo. A nielen im, náhodou som na stránke youtube narazil na spomínané video s Fialkovou. Priživovala sa na ňom jedna stránka a tvárila sa aké veľmi vtipné video zavesili.
Tento netaktný čin myslím RTVS vôbec neospravedlnila. Pozitívnu energiu vrátila práve tá, ktorá bola na tom najhoršie. O dva dni krásne rozbehla štafetu pre zvyšné ženy a v rozhovore pre RTVS si zobrala kúsok času pre seba a úprimne povedala ako sa cítila, a poďakovala za veľkú podporu od slovenských fanúšikov, ktorí jej písali na sociálnej sieti. Myslím, že to nemôžem napísať krajšie, ako to ona povedala.
Odovzdanie lyžiarskeho žezla. Kráľovná Lindsey Vonn sa rozlúčila s olympijskými hrami a miesto na výslní prenechala nastupujúcej generácii, ktorú zastupuje lyžiarska princezná Mikaela Shiffrinová. Vonnová, lyžiarka s najväčším počtom víťazstiev so Svetovom pohári získala na práve skončenej olympiáde iba jednu bronzovú medailu. Ale aj podľa jej slov má cenu zlata. Po všetkých zdravotných problémoch, ktoré ju trápili počas jej kariéry a aj v období pred týmito olympijskými hrami, sa ani nemôžeme čudovať. Shiffrinová získala medaile 2. Zlatú z obrovského slalomu a striebornú v superkombinácii (zjazd + slalom). A práve v superkombinácii sa obidve lyžiarky stretli aj na trati. A bolo to prvýkrát v olympijskej histórii, čo sa tieto dve pretekárky stretli na svahu. Vonnová bola po zjazde na 1. mieste, do druhého kola štartovala ako posledná. Bola príliš premotivovaná a spravila chybu už v hornej časti trate. Do cieľa prišla už len pogratulovať víťazkám. Bolo to veľmi symbolické. Vonnová v posledných olympijských pretekoch kariéry odovzdala žezlo mladšej Shiffrinovej. Tá má všetky predpoklady aby svoju slávnu krajanku v počte víťazstiev vo Svetovom pohári prekonala. Dôležité je však zdravie. „Málokedy sa stretnete so športovcami, z ktorých srší skutočná veľkosť, ktorá je inšpiratívna a pretrvávajúca,“ napísali o lyžiarkach v New York Times.
Ester Ledecká. Najospevovanejšia žena na ZOH 2018 v Pjongčangu. Média sa predbiehali v senzačných titulkoch o najlepšom olympijskom príbehu. Priznám sa, snoubording je mimo okruh mojich záujmov a meno Ester Ledecká som pred olympiádou vôbec neregistroval. Priezvisko Ledecký mi bolo známe z hudobnej scény. Pretože otcom Ester je známy český spevák Janek Ledecký. A ak neviete čím sa stala pre svetové média zaujímavou, tak to napíšem. Ako snoubordistka štartovala na olympiáde v dvoch disciplínach. Prvá bol paralelný slalom na snouborde, v ktorom dominuje vo Svetovom pohári a vyhráva pretek za pretekom. A druhou disciplínou, aby sa nenudila bolo lyžovanie. Konkrétne, postavila sa na štart lyžiarskej disciplíny Super-G s požičanými lyžami, ktorú len tak, aby bola zábava vyhrala. Aj pred Vonnovou, aj pred Vlhovu a všetkými ostatnými lyžiarkami, ktoré boli v ten deň štartovnej listine. Kým sa Ester spúšťala ako posledná pretekárka dolu svahom, reportéri a kameramani už boli v cieli prichystaní robiť rozhovor s Annou Veithovou z Rakúska. Viacerí televízni komentátori už vyzdvihovali výkon Rakúšanky a jazdu snoubordistky Ledeckej pretárali. Až keď prišla do cieľa a na výsledkovej tabuli svietila na prvom mieste s o jednu stotinu sekundy lepším časom ako Rakúšanka, až vtedy si začali všímať čo sa stalo. Ester tam hodnú chvíľu stála a pozerala na tabuľu, okolo seba, nechápala čo sa deje. V Česku sa už vraj nehovorí „Čo čumíš ako teľa na nové vráta“, namiesto toho sa používa: „Čo pozeráš ako Ester na výsledkovú tabuľu.“ Vonnová sa pri štarte ďalších pretekov vyjadrila: „Dnes snáď získam medailu. Na štarte nie je žiadna snoubordistka." Zaujímavosťou je, že Ester lyžiarsky zjazd Super-G vyhrala na požičaných lyžiach, ktoré nechceli ostatné súperky. V minulosti tie lyže používala aj Mikaela Shifrinová. A aby sa stala legendou a najväčšou senzáciou ZOH 2018 potrebovala vyhrať zlato vo svojej disciplíne, čo sa jej tiež podarilo. Po slávnostnom odovzdaní medaile povedala: „Namaľovala som sa v aute, ale len tak punkovo. Ten chlap, čo ma viezol, letel ako blázon. Takmer som si štyrikrát vypichla oko riasenkou.“ Stala sa jedinou ženskou športovkyňou, ktorá vyhrala 2 zlaté medaily v dvoch rôznych disciplínach na jedných olympijských hrách. Už si jej meno budem pamätať. A po očku sledovať ako sa jej darí v budúcnosti. Medzitým Ester rozmýšľa, že štvorročnú olympijskú prestávku skráti o polovicu. V roku 2020 by sa rada zúčastnila na letnej olympiáde v Tokyu.
Viac slov už netreba, vy si môžte vychutnať jej pohľad po tom, ako došla do cieľa v lyžiarskej súťaži v kombinácii s talianskym komentárom. Už len kvôli tomuto zážitku sa oplatilo, že skončila prvá. https://twitter.com/Eurosport/status/965061041796169728
Táto olympiáda, respektíve rok 2018 je zaujímavý aj kvôli tomu, že práve teraz je to 30 rokov od ZOH v Calgary 1988. Hoci som ja tieto olympijské hry ešte nemohol vidieť, sú pre mňa veľmi špeciálne. Práve v Calgary štartovali jamajskí bobisti, ktorých poznáme pod prezývkou "Kokosy na snehu", hlavne vďaka rovnomennej americkej komédii. Ale bobisti neboli jedinou zaujímavosťou vtedajšej olympiády. Ďalším bol Eddie Edwards, ktorého zas poznáme pod prezývkou "Orol Eddie". Brit, ktorý mal sen, že raz sa zúčastní na olympiáde, odmalička skúšal rôzne športy, ale v žiadnom nevynikal. Ale keď zistil, že Veľká Británia nemá skokana na lyžiach, voľba bola jasná a Eddie dokázal niečo prakticky nemožné. Aj o ňom je natočený veľmi príjemný film.
A po 30 rokoch od "kokosov" sa na olympiádu dostal ženský bobový tím z Jamajky. V dejisku ZOH 2018 dostala vyhadzov ich nemecká trénerka, ešte pred štartom ich disciplíny. Vraj robila v tíme zlú krv. Súťaže sa nakoniec jamajské ženy zúčastnili a skončili na 18. mieste. A neboli jedinou exotickou krajinou na zozname bobistiek. Do Pjongčangu sa po prvý raz v histórii prebojovala aj krajina z Afriky, Nigéria.
Štatistiky. Najviac medailí vyhralo Nórsko v počte 39 kusov, Nemecko ich získalo 31 a tretia Kanada 29. My sa môžme tešiť z troch medailí pre Slovenskú republiku. Naši bratia Česi ich majú trochu viac, konkrétne 7.
Olympijský športovci z Ruska oklieštení o viacero kvalitných jedincov, ktorí doplatili na dopingovú aféru získali 17 medailí. Ale tie najcennejšie len 2. Jednu, s ktorou sa už vopred rátalo získal hokejový výber. A tú druhú len 15-ročná krasokorčuliarka Alina Zagitovová.
Olympiáda spájania vášne sa skončila. Spojila fanúšikov po celom svete. A nielen to. Dokázala spojiť predtým nepredstaviteľné. Južnú Kóreu s KĽDR. Aj keď asi málokto očakáva, že to takto ostane aj po skončení olympiády. Všetko sa vráti do starých koľají, čo je veľká škoda. Vo svetle týchto udalostí nás nabáda vysloviť želanie, aby olympiáda trvala celý rok. Lebo napísala množstvo krásnych príbehov. Priniesla radosť pre milióny fanúšikov po celom svete. Aj mne osobne športovci spríjemnili chladný február. Mnoho večerov som zaspával s príjemným pocitom vďaka úžasným športovým výkonom, ktoré som mal možnosť sledovať, alebo proste len o nich čítať, či počúvať. Pre Slovákov je určite najkrajším príbehom ten o Anastasii Kuzminovej. O Ruske, ktorá žije v našej krajine a robí nám radosť vynikajúcimi športovými výkonmi. Bude ťažké na jej výkony nadviazať. Nasťa nasadila latku privysoko. A pri stave v akom je slovenský šport a hlavne pri tom aká je podpora športu zo strany štátu to bude v budúcnosti veľmi veľký problém. A obávam sa, že budeme nútení ešte častejšie sa pozerať na chrbty súperov z iných krajín. O to viac sa radujme teraz.
