vo svete športu deje? Pamätám si keď v roku 2000 bol najdrahším futbalistom Hernán Crespo. Vtedy stál Lazio Rím neuveriteľných 48 miliónov eur. Ďalšie roky ho o pár miliónov prekonali iní hráči, napríklad Ševčenko, Figo či Zidane. V roku 2009 prestúpil Cristiano Ronaldo za šialených 94 miliónov do Realu Madrid. To sa zdalo ako neprekonateľná suma, ale v roku 2013 Madrid kúpil Garetha Balea za viac ako 100 miliónov. A v roku 2016 sa opäť lámal rekord, keď Manchester United dal 133 miliónov za preceňovaného francúzskeho hráča Paula Pogbu. Vtedy by ma ani nenapadlo, že o rok niekto „vycáluje“ dvojnásobok tejto sumy. Keby mi to niekto povedal, tak by som sa na tom schuti zasmial.
Lenže prešiel rok a ono sa to stalo. Hlavní aktéri celého divadla od začiatku leta novinárov kŕmili ako zvrhlí námorníci žralokov, sediac na okraji loďky nechávajúc kvapkať do mora krv z čerstvo odrezaného stehna. Sem-tam odrezali aj kúsok mäsa, aby krúžiace novinárske žraloky mali motiváciu a vydržali plávať okolo loďky. A oni po každom kúsku lačne chňapli.
Takže máme tu nového najdrahšieho futbalistu sveta. O jeho správaní a vystupovaní či už na ihrisku alebo v súkromí radšej pomlčím. Otázkou je, čo tento transfer spraví s futbalom. A s hráčskym trhom? Budú sa teraz milionárske kluby podporované arabskými petrodolármi predbiehať v nákupe najdrahších hráčov planéty v takýchto astronomických sumách? To sú otázky do najbližších rokov a prestupových období. Ja si spomínam, ako sme s kamarátom hrávali futbalového manažéra. Bolo také obdobie, keď som sa vždy po škole alebo aj cez letné prázdniny tešil na túto hru. Sadol som na bicykel a ponáhľal sa ku kamarátovi. Ja som vtedy počítač ešte nemal. Spolu sme si vytvorili super- silnú Žilinu. V každej ďalšej sezóne bol náš tím silnejší a nabitejší zvučnými menami. „Dotiahli“ sme tam napríklad Mexésa, Raúla Gonzálesa, Ševčenka, Škrteľa, Kranjčara či Schweinsteigera. Slovenskú ligu sme vyhrávali neohrozene a každú novú sezónu sme boli silnejší aj na európskej scéne. Vyhrali sme Ligu majstrov a ďalšie sezóny sme patrili medzi najobávanejšie tímy v Európe.
A teraz sa takto hrajú bohatí chlapci z Blízkeho Východu, Ruska alebo Číny. Hrajú si svojho „futbalového manažéra“ v reálnom svete. S reálnymi peniazmi. Pritom v ich krajinách žije väčšina ľudí na hranici chudoby. A oni si radšej budujú supermoderné mestá s do neba siahajúcimi budovami a futbalové tímy s predraženými hráčmi. Len tak pre potešenie, v štýle chlapčenskej hry „kto dociká najďalej“. V dobe kedy náš svet ohrozuje globálne otepľovanie, chudoba, choroby, hlad a nedostatok pitnej vody a tie peniaze by sa dali minúť na množstvo užitočnejších vecí. Nie je to tak trochu výsmech vlastnému ľudu? A všetkým ostatným obyvateľom tejto planéty?
Jeden zmarený ľudský život má nevyčísliteľnú hodnotu. Ale žiadny človek nemá hodnotu 222 miliónov eur. Taký bača na salaši, ktorý vlastnými rukami pripraví chutný syr alebo žinčicu má obrovskú hodnotu. Viac si vážim včelára, ktorý ma na zimu zásobuje poctivým a zdravým medom. Viac si vážim majstra prútikára, ktorý mi upletie košík a ten mi bude dlhé roky slúžiť na zber jabĺk, hrušiek alebo húb. V tomto svete, kde vládnu peniaze, mienkotvorné médiá a internet majú pre mňa takíto ľudia väčšiu hodnotu ako futbalista, ktorý stál viac ako 200 mega. Ale ja som len obyčajný chlapec z dediny, čo ja už o tom môžem vedieť.
