Román, ktorý bolo ťažké písať
Ako priznáva samotná autorka Lynn Austinová román Tiene raz pominú sa jej písal ťažko. Niet sa čo čudovať. Príbeh odvíjajúci sa počas trvania druhej svetovej vojny v Holandsku bol často náročný aj čítať. Ak si čitateľ uvedomí, že opísané krutosti nemali pôvod v spisovateľovej fantázii, ale sú zosobnením temna. Ľudia z mäsa a kostí ich zakúšali na vlastnej koži. Vždy, keď čítam vojnovú literatúru, utvrdzujem sa v presvedčení, že je správne o prežitých hrôzach písať a pripomínať ich súčasníkom, aby sa kolobeh dejín aspoň v prípade šírenia nenávistnej propagandy zastavil.
Vojna očami 3 žien
Román z vydavateľstva Kumran.sk sa pozerá na vojnu z troch rôznych ženských uhlov pohľadu. Áno, čítate správne. Nie mužské, ale ženské vnímanie. Nežnejšie pohlavie síce nebojovalo priamo na fronte so zbraňou v ruke, ale zohralo nemenej významnú úlohu – zastávalo mužské úlohy na farmách, výrobných podnikoch, úradoch..., ženy vychovávali deti, napomáhali odboju pašovaním, počúvaním zakázaného zahraničného vysielania, kŕmili žobrákov...
Tak teda 3 ženské pohľady
S prvým pohľadom som sa dokázala najviac stotožniť. Patrí farmárke Lene – matke a manželke, ktorá sa úzkostlivo snaží, aby jej deti boli "naporiadku". Zistí však, že ich nedokáže ochrániť pred svetom. Ani rebelujúcu dcéru Ans, ktorá odíde z rodného domu, ani syna Wima, ktorého odvedú nemeckí vojaci nevedno kam, ani mladšiu dcéru Maaike, ktorá prežíva úzkostné stavy.
"Držať ju tu je ako držať piesok: čím pevnejšie ju zovrieš, tým rýchlejšie ti prekĺzne pomedzi prsty ." (str. 19)
Postupne sa vzdáva ochranárskej ilúzie a zveruje ich opateru Bohu. Druhý pohľad patrí Leninej krásnej a ctižiadostivej dcére Ans, ktorá nestojí o mŕtvu vieru, prázdne tradície ani o život na farme. Chce od života niečo viac ako úmorný stereotyp. Odchádza do mesta pracovať ako spoločníčka profesorovej manželky Eloise trpiacej depresiami kvôli predošlej vojne. Ans prechádza najväčším vývojom od sebectva k sebaobetovaniu, od lipnutia na vlastných túžbach k súcitu s druhými a napĺňaniu ich snov. Do tretice sa môžeme na hrôzy vojny pozrieť optikou mladej židovskej dievčiny Miriam – nádejnej huslistky. Tú vojna oberie o veľkú časť rodiny, slobodu i snívanie o budúcnosti.
Voľba menšieho zla a iné dilemy
Autorka načrtáva rôzne morálne dilemy, ktorým ľudia počas vojny museli čeliť. Ansina dilema spočíva v tom, či je možné milovať muža na opačnej strane barikády a ako mu môže ďalej dôverovať. Lenin otec bez zaváhania vyrieši dilemu, či sa nechá zastreliť nacistickými vojakmi, aby nemusel zomrieť nikto iný. Miriamin otec v románe dumá nad tým, či sa snažiť skrývať alebo sa podvoliť a ísť do vyhladzovacieho tábora. Lena s manželom bojujú s dilemou, či sa zapojiť do odboja a vystaviť sa tak väčšiemu nebezpečenstvu. Policajtovi Erikovi pripadla klasická voľba menšieho zla – bude pracovať pre nacistov hoci s nimi nesúhlasí, aby sa vyhol pracovnému táboru? A nad všetkým týmto sa musí každá postava rozhodnúť, či má zmysel, aby jednotlivec odporoval zlu.
Vojna rodí hrdinov i antihrdinov
Tých prvých sa nachádza v tejto knihe neúrekom. Nech sú pre nás inšpiráciou v našich osobných zápasoch, hoci sa nenachádzame ani zďaleka v rovnako extrémnych podmienkach. Nemalo by byť teda pre nás jednoduchšie prejaviť súcit senilnému starčekovi pri pokladni v obchode, za ktorým sa tvorí nekonečný rad? Alebo vyhrať bitku sama so sebou, poraziť svoju pýchu a ospravedlniť sa manželovi, že som prehnane reagovala? Sú to drobnosti, a predsa od nás Boh nežiada viac, lebo vie, že pre nás ide o veľké sebazaprenia.
Páčili sa mi najmä tieto 2 veci
Na románe Tiene raz pominú by som rada vyzdvihla 2 skutočnosti. Jednak viacero nádherných myšlienok, ktoré nás nútia premýšľať, ako to máme vo svojich životoch my, jednak historickú faktickosť. Možnosť na vlastnej koži zažiť vojnu ako skrývajúca sa Židovka či farmárka na okupovanom území. Toto nás v škole nenaučili. Holanďania počas vojny jedli cibule tulipánov, rúbali nábytok, aby mali čím kúriť, zomierali od hladu či udávali susedov za 10 guldenov. Židia sa zasa skrývali u ochotných ľudí, kde sa dalo – v kuríne či s falošnými dokladmi ako služobné.
"- Ako Boh môže mlčať zoči-voči toľkému zlu?
- Kým sme jeho hlasom a rukami, nemlčí." (str. 194)
"- Odmalička som veriaca a vždy som túžila slúžiť Bohu. Nikdy by mi však nenapadlo, že to bude znamenať toto. Milujem život na farme, byť matkou, vychovávať deti. Vojna obrátila naše životy naruby.
- Nie sú naruby, Lena. Skôr rastú smerom von, do šírky. Boh nám dal túto farmu a prácu, ktorú obaja milujeme a teraz od nás žiada, aby sme mu ich dali k dispozícii." (str. 251)
Po prečítaní nezostať rovnaký
Hoci záver bol na mňa až príliš "happy", môžete si byť istí, že sa k nemu prečítate cez niekoľko dojímavých scén, pri ktorých vám vypadne nejedna slza. Vtedy pohnutí príbehom si môžeme povedať, že to je krásne gesto. Alebo môžeme ísť do väčšej hĺbky a povedať si: "Wow, to je krásne gesto. Skúsim podobne žiť aj ja." Lynn Austinová píše určite svoje knihy pre to, aby sa dotýkali našich sŕdc a rozvibrovali naše lepšie ja. Poďme teda žiariť jasnejšie aj my na tom "bojisku", kde práve sme! Tiene raz pominú a zostane len Svetlo...
Dočítania, priatelia!
Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com.
