Zase som sa raz nechal nachytať a pustil som si video z Kotlárovej tlačovky. A bolelo to. Ja viem, som skeptik a možno to vidím príliš čierne, ale ja mám skutočne pocit, že prevažná časť politikov pri kormidle sú buď egomaniaci, politickí podnikatelia, alebo blázni, čo je vlastne len eufemizmus pre slovo idioti.
Ech, bolo by to veľmi pekné keby bola politika výsadou vzdelaných intelektuálov, štátnikov s víziou, alebo filantropov s túžbou meniť svet k lepšiemu miestu pre život. História a bohužiaľ aj súčasnosť nám však ukazuje, že tomu tak nie je. Zatiaľ, čo si filozofovia lámali hlavy nad ideálnym štátnym zriadením a otázkou, kto by mal byť skutočným morálnym vodcom národov, dejiny nám nenútene ukazujú, že aj taký kôň mohol byť konzulom. V Ugande kedysi vládol nejaký Idi Amin, bol to krvavý diktátor, ktorý seba nazýval „Jeho Excelencia, prezident pre život, poľný maršal Al Hajj doktor Idi Amin Dada, VC, DSO, MC, Pán všetkých šeliem Zeme a morských rýb a dobyvateľ Britského impéria v Afrike všeobecne a konkrétne v Ugande.“ Miloval pompéznosť, nenávidel intelektuálov a jeho vláda bola totálnym chaosom. Bolo to vlastne niečo podobné ako keby Andrej Danko získal jadrový kufrík a k tomu ešte čestný doktorát z intergalaktickej diplomacie v Moskve.
Možno je to iba môj omyl a nekorešponduje s realitou, ale mám pocit, že kedysi bolo predsa len takýchto bláznov politike menej. Občas sa našli nejakí poloblázni, ale v celku sa to vždy nejako stratilo. Skôr to boli také svetlé výnimky, ktoré boli len na smiech. Keď som bol mladší, tak som politiku až tak nesledoval a vlastne ja ju až tak veľmi nesledujem ani teraz, ale z tých deväťdesiatych rokov si pamätám len takého Janka „Keľňu“ Ľuptáka, alebo ešte aj ten Slota občas zaperlil, zvlášť keď mu pulzovalo pár promile pod kožou.
Dnes mám však pocit, že celá politická scéna a nie len na Slovensku, ale aj vo svete je len bizarný cirkus a je to úplne naopak - proste občas sa v nej zjaví niekto príčetný. Ja by som politiku najradšej nesledoval vôbec, ale tá partia egomaniakov rozhoduje o výške mojich daní, smerovaní tejto krajiny, dostupnosti liekov a dokonca aj o takých triviálnostiach ako je napríklad cena piva. Politika už dávno nie je o tom, či ste ľavičiar, pravičiar, alebo centrista. Už je to len o tom, že jedna strana dehonestuje tú druhú a tá druhá prvú. Je to boxerský zápas, kde nejde o víťazstvo myšlienky, ale o to, kto koho efektnejšie knokautuje za búrlivého potlesku svojich fanúšikov.
Čo ma však privádza do stavu takmer existenciálneho úžasu, je tolerancia systému voči evidentnej nekompetentnosti. Bože môj, ako je to vôbec možné? V normálnej firme musíte byť aspoň priemerne schopný, inak vás vyhodia. Ak vo vašom zamestnaní budete robiť niečo iné ako máte a ostatným budete hovoriť, že ste vo všetkom najlepší a len vy tomu rozumiete, tak môžete očakávať rôzne veci, ale predĺženie zmluvy, alebo povýšenie to určite nebude. Skrátka v bežnom živote existujú limity. V politickom zjavne nie.
Zvlášť v slovenskej politike môžete byť „superarbitrován pro blbost a být prohlášen ouředně zvláštní komisí za blba“ a nič sa nedeje. Prísahám, v tejto krajine môžete s vážnou tvárou vyhlásiť, že Zem je placka nesená na chrbtoch štyroch slonov a na druhý deň vám pridelia ešte väčšiu kanceláriu. Nie je to tak dávno, čo som čítal o ministrovi zdravotníctva v Amerike, ktorý na osýpky neodporúčal vakcínu, ale rybí olej a mrkvu. Predstavte si chirurga, ktorý by vám namiesto operácie slepého čreva odporučil obklady z kapustných listov a odporučenie, aby vás niekto doma hladil po čele.
Ako je možné, že títo ľudia sú vo vysokej politike? To všetci majú tie vysokoškolské tituly kúpené, alebo si ich našli v kinder vajíčku? Mne to hlava neberie, však je to úplne choré, dakedy sa takýmto ľuďom hovorilo, že sú jebnutí a nenechali by ste ich postaviť ani domček z lega, nieto ešte riadiť štát. Kde je hranica, za ktorou si už kolektívne povieme, že tu sranda končí? A existuje vôbec? Alebo je naša tolerancia voči absurditám nekonečná, len sa ešte nenašiel ten správny človek, ktorý by ju dotiahol až k jej fyzikálnemu limitu? Títo klauni sa kotia ako mačky a pribúda ich stále viac a viac. Nič ich nezastaví. Dávajú rozhovory, zúčastňujú sa debát, kandidujú, vyhrávajú voľby. Potom pre zmenu niekde čítam, ako sa kdesi vykoľajil vlak a minister dopravy odstúpil. Nie preto, že by osobne viedol rušňovodiča na nesprávnu koľaj, ale jednoducho preto, že cítil zodpovednosť. Takže to predsa len niekde funguje, hovorím si. Nie je to len nejaká moja ilúzia.
Naozaj neexistuje mechanizmus, ktorý zastaví ľudí, ktorí rozprávajú hlúposti, alebo ešte horšie šíria nebezpečné hlúposti? Skutočne žijeme vo svete, kde sú mechanizmy nastavené tak, že hlúposť nie je dôvod na odvolanie pokiaľ je politicky výhodná? Vo svete, kde strana radšej podrží nesvojprávneho člena, ak im prináša hlasy, než aby ho vylúčila? Ak áno, tak to sme teda v péčku.
Každý týždeň vidíme väčší a väčší nezmysel, naše vnímanie toho, čo je „príliš“ sa posúva. A to je to najšialenejšie. Títo idioti nikam neodchádzajú, oni len hranicu neustále posúvajú ďalej, až kým ich absurdita nie je len ďalšia verzia normálnosti. Stávame sa divákmi i účastníkmi v čoraz šialenejšej reality show, kde jediné pravidlo znie, že žiadne pravidlá neexistujú. Zatiaľ, čo sa jeden smeje nad absurditou toho celého cirkusu, tak niekto iný ju medzitým už posúva na hranicu normy.
