Minule som sa vedome nechal vcucnúť vírom video receptov. Nešlo o žiadnu náhodnú činnosť, ja som sa do toho totiž ponoril s plným vedomím a súhlasom, až by som povedal, že s nadšením. Povedal som si, že si doprajem. Prezeral som tie kulinárske videá, nechal sa unášať príjemným prúdom prokrastinácie a čo si budeme hovoriť, aj vizuálneho pôžitku. Ten pocit pohody, ležať len tak v teplákoch a pozerať, ako niekto iný mieša, krája, varí, pečie... a ja nemusím nič robiť. Nič. Len slintať.
Musím uznať, že niektorí tvorcovia tie svoje videá robia fakt špičkovo. Profesionálne, esteticky, až by človek začal veriť, že kuchyňa je chrám a jedlo forma meditácie. A potom tie suroviny! Niekedy som len čumel a rozmýšľal, kde sa také veci vôbec dajú kúpiť. Lebo u nás v obchode ich teda nevídam. Všetko bolo krásne naaranžované, farebne zladené, ako z katalógu. Kamera parádna, strih presný a potom to príde – finálne zábery. Zoom na hotový pokrm, z ktorého sa ešte parí. Človek prehltne naprázdno a má chuť objímať chladničku.
Nuž a v jednom takom videu som narazil na kuchára, ktorý počas prípravy nejakého sladkého receptu zahlásil: "Do sladkého treba vždy pridať štipku soli. A do slaného trochu cukru. Tak to má byť! Je to ako v živote – potrebujeme protipóly. Gastronomický jing-jang."
A povedal to s takým výrazom, ako keby práve odhalil nejaké kulinárske tajomstvo odovzdávané medzi šéfkuchármi z generácie na generáciu. Pozeral som na to ako vyoraná myš. Trochu unavený, trochu priblblý, ale zato fascinovaný. V tej chvíli sa mi to zdalo hlboké. A možno aj bolo.
V každom prípade som si pomyslel: "Pozrime sa, Aristoteles s vareškou." A potom to prišlo. Ako to už býva. Zdanlivo banálna veta sa niekde v podvedomí zapichla ako trieska do prsta a nedala pokoj. A ja som si začal klásť otázku, ktorá je možno absurdná, ale v tej chvíli sa mi zdala mimoriadne dôležitá: Čo je vlastne opakom sladkého? Myslel som si, že slané. Ale potom mi napadlo, že asi skôr kyslé! Ani to nie. Že by horké? Po pár minútach uvažovania som si uvedomil niečo zvláštne. Opakom sladkého nie je nejaká iná chuť. Je to neprítomnosť sladkosti. Prosto nesladké. Nič konkrétne. Len chýbajúce.
A vtedy mi to začalo dávať väčší zmysel – nie len chuťovo, ale aj všeobecne. Možno je to tak aj v iných oblastiach. Možno opakom lásky nie je nenávisť, ale jej neprítomnosť. Možno smútok nie je oponent radosti, ale len jej tieň. A možno preto niektoré jedlá chutia tak, ako chutia – nie preto, čo v nich je, ale preto, čo v nich nie je. A áno uvedomujem si to, je to možno zaujímavá, no pre praktický život totálne zbytočná úvaha (čo je vlastne celkom presná definícia môjho intelektuálneho prínosu pre spoločnosť), ale aj tak mi niečo dala. Uvedomenie. Že aj prázdno je niečo. Že absencia má svoj tvar a svoje miesto. Z čoho vlastne vyplýva, že harmónia chutí neznamená, že sa všetky zložky musia navzájom prebiť, ale že sa dokážu zniesť. Že ostanú samy sebou a zároveň vytvoria niečo spoločné.
Koniec koncov, ani život nie je len duel dobra a zla, šťastia a trápenia. Sú to vrstvy. Vrstvy chutí, pachutí, občas aj nechutností, ktoré sa na seba lepia. Ak by som mal v rámci tejto témy použiť nejaké metaforické prirovnanie, tak by som mohol napísať, že sladkosť víťazstiev by neexistovala, ak by v sebe nemala horkosti prehier. Tak to skrátka je. Takže možno aj žiť život znamená nie hľadať ideálne protiklady, ale naučiť sa miešať tie správne pomery. Raz to presolíme, inokedy to bude bez chuti, raz to vyjde tak, že sa oblizujeme, inokedy to pôjde rovno do koša. Ale stále bude platné to staré príslovie: Čo si si navaril, to si zjedz.
Svätý Augustín sa pokúšal vysvetliť existenciu zla a tvrdil, že zlo je vlastne nedostatok dobra. Tak ako tma nie je samostatná substancia, ale len miesto bez svetla. A z toho logicky vyplýva, že aj v bežnom živote protikladom lásky nie je nenávisť, ale jej nedostatok. Že nie každý smútok je negatív, možno je to len chýbajúca radosť. A to je dôležitá informácia, pretože keď vieme čo chýba, vieme aj, čo hľadať. Alebo aspoň tušíme, kde by to mohlo byť.
Možno je život najlepší práve vtedy, keď nie je dokonalý. Možno je naozaj dobré, keď v ňom cítime soľ aj tam, kde sme čakali cukor. A možno je to všetko úplná somarina. Slané, sladké… nie je to nakoniec jedno? Pravdepodobne pre mnohých áno. Väčšina hľadá odpovede, ale ochotu na chvíľu sa zastaviť pri otázke a porozmýšľať, tú už má málokto.
