Slivkový koláč s posýpkou I.
Ak by som sa mal definovať podľa nejakých osobných charakteristík, alebo temperamentov, tak by som zrejme najviac pasoval do osobnosti cholerika, skeptika a melancholika v jednej osobe. Skôr než k melanchólii však pravdepodobne viac inklinujem k nostalgii. Nie je to práve ideálna trojka, ale niektoré veci si človek nevyberá. Slovami klasika: „You Can't Always Get What You Want“.
Rád sa v spomienkach vraciam do detstva, do čias, keď svet bol jednoduchší a všetci tí ľudia okolo mňa – rodina, priatelia, susedia – boli jedinou a pevnou súčasťou môjho malého vesmíru. Ich životy sa prepletali s mojím a tak nejako formovali mňa a možno trochu aj ja ich. Napríklad tou najkrajšou kapitolou môjho detstva boli pre mňa prázdniny na Morave. Z tých letných dní som si odniesol kufor plný spomienok, ktorý si so sebou ponesiem po celý život. A medzi všetkými tými spomienkami sa nájdu aj také, ktoré chutia – napríklad babičkine koláče. Či už to bol ten sladký čerešňový, ktorý sa doslova rozplýval na jazyku, alebo slivkový, ktorý nešlo prestať jesť. Keď sa koláč piekol, jeho vôňa naplnila celý dom. Slivky, ktoré babička používala, boli vždy z našej záhrady – dozreté pod letným slnkom a sladké ako med. Rád som ju pozoroval, ako pracovala s cestom – každý pohyb valčekom, každý dotyk ruky mal svoj význam. Fascinovane som na to hľadel s pocitom, že sa zúčastňujem nejakého pradávneho rituálu. Výsledkom bola dokonalá harmónia chutí - sladká šťava sliviek, chrumkavý povrch a jemné, nadýchané cesto.
Koncom letných prázdnin som sa rozhodol, že upečiem slivkový koláč. Nepodaril sa mi, nebol taký ako od babičky. Doma mi ho samozrejme všetci chválili, ale ja som vedel svoje. Upiecť taký koláč ako od babičky to nie len tak, viete? Najprv musíte pochopiť, že to nemá nič spoločné s konvenčným pečením, ale s mágiou. Keď toto akceptujete, tak budete musieť prijať ešte jeden dôležitý fakt. Učeň by si nikdy nemal naivne myslieť, že sa raz priblíži, nedajbože, že prekoná majstra. Napriek tomu to bol krásny zážitok. Vôňa koláča prevoňala celý dom a to ma na chvíľu vrátilo do tej malej kuchyne, kde bolo vždy teplo a bezpečne. Tieto spomienky pre mňa znamenajú viac než to, či sa koláč podaril, alebo nie. Sú to spomienky na lásku, ktorá sa ukrývala v tých najjednoduchších veciach.
„Myslím, čím déle kráčí člověk životem, tím víc má potřebu navracet se do svého dětství, tím větší má touhu vracet se k představě chlapce a uskutečnit to, o čem jako dítě přemýšlel, o čem snil.“ (Bohumil Hrabal)
Asi na rozdiel o väčšiny ľudí ja mám sociálne siete rád. Rozumiem, že mnohých naopak iritujú, ale svojim spôsobom je to jednoduché, ak mi niečo vadí, alebo ma vyrušuje, tak to nesledujem. Práve naopak, sledujem ľudí, alebo skupiny, ktoré majú podobné záujmy a záľuby. Človek sa tam môže veľa dozvedieť a naučiť. Na facebooku, či instagrame je veľa zaujímavých ľudí, dokonca aj inšpiratívnych, len je treba hľadať. Aby som však nepôsobil, že sa rád obklopujem svojou bublinou, tak občas aj ja prekročím hranice komfortu. Naposledy som tak urobil na upozornenie jednej osoby, ktorá vo svojom komentári označila skupinu „My - Husákovy děti a jejich rodiče, aneb - jó, to už bylo.“ so zaujímavým odporučením – „Můžete tam nahlédnout pokud chcete, ale prosím hlavně tam nediskutovat, nehádat se - prostě je nevyplašte.“
Keďže ja mám nostalgiu rád, tak som nakukol. Nuž, čakal som hlavne také to všeobecné spomínanie v štýle aké to bolo, keď sa zbierali céčka, vysušené pomarančové šupky, alebo starý papier. Spomínanie na maľovanie kriedou na chodník, na bicyklovanie na favorite s pretočenými baranmi, na strkanie kúskov plastu z jogurtových téglikov medzi špice kolesa, aby to „rapkalo“, na pamätníčky, ktorý mal v úvode vždy originálny príhovor: „Môj pamätník v srdci majte, listy z neho netrhajte. Lebo veľkú radosť mám, keď sa doňho pozerám.“ Alebo aj spomínanie na obľúbené filmy a seriály ako Sandokan, Goro, či Fantomas, či klasiky s Belmondom, Funesom, či Pierrom Richardom.
Dostalo sa mi však oveľa viac, hromada príspevkov s obrázkami dávno neexistujúcich potravinových produktov vyrábaných v ČSSR, od Hořických trubiček, nanukov až po vlašský šalát vo voskovaných pohároch, či Trenčianský párok s fazuľou, alebo úžasný lunchmeat, čo bola pre jedného užívateľa „mana nebeská“ a tak ďalej. Samotnú kategóriu tu majú aj hračky, alebo rodinné hry ako Logik, Člověče nezlob se, Rubikova kocka, plastové šablóny Inspiro, či Ukaž co umíš – geniálny počin okresného priemyslového kombinátu v Semiloch. Najviac však rezonujú príspevky prispievateľov, ktorí takmer onanujú v spomienkach, že guláš so šiestimi knedľami stál 6 Kčs a všetko bolo perfektné, kvalitné a lacné.
My Husákovy děti ... verejná skupina s takmer 100 000 členmi.
Nostalgia za socializmom je pre mnohých taký malý útek do minulosti, kde je všetko jednoduchšie, krajšie a hlavne bez toho neustáleho stresu z každodenného života. Ibaže nostalgia má jednu vadu, rada klame. Naša myseľ totiž nie je nejaký dokonalý záznamník, čo si všetko pamätá na 100%, ale skôr taký šikovný maliar, ktorý spomienky prefarbuje, dolaďuje a upravuje tak, aby vyzerali trošku lepšie, než v skutočnosti boli.
Najviac si všímam, že títo ľudia radi spomínajú na socializmus ako na „lepšie časy“. Predstavujú si ho ako krásny obraz, kde všetko pôsobí bezpečne a stabilne, čo je pochopiteľne pre mnohých veľmi lákavé. Ibaže každá minca má dve strany. A pri tých spomienkach na minulosť na tú druhú stranu tak nejako zabudli.
Moc dobře bylo, pracující dělník měl všechno, jistou práci, sociální jistoty, a hlavně žil v klidném manželském životě, dnes děs a hrůza, můžeme děkovat unii, jen nařizuje a poroučí.
Přesně tak to bylo ale jídlo bylo kvalitnější a chutnější než je dnes.
Áno, mali sme čiernobiele televízory, ale náš život bol farebný...
Zlaté časy , které se už nikdy bohužel nevrátěj , je mi to strašně líto , s tehle doby se mi chce zvracet
Zabúdame na to zlé a vyberáme si len to dobré, pretože to nám tak vyhovuje. Komunisti dokázali zamoriť mysle ľudí na celé generácie. Život bol jednoduchší, pretože nebolo treba rozmýšľať. Nedostatok možností bol zrazu vnímaný ako istota. Taký je človek. Dáš mu na výber desať druhov zmrzliny a zistíš, že aj z tej najtriviálnejšej veci dokáže spraviť drámu hodnú Sophiinej voľby. A aj tak si nakoniec vyberie takú, s ktorou nebude spokojný. Daj mu vanilkovú a čokoládovú a zrazu je to jedno veľké tajomné dobrodružstvo, ktoré vyrieši za sekundu.
Ľudia žili celé roky s pocitom, že aj keď to nie je najlepšie, jedno je isté – všetci sú na tom rovnako zle. Dnes sa ale hrá na individualizmus, rýchlosť a neustálu konkurenciu, čo ich len vyčerpáva a frustruje. Tí, čo ospevujú bývalý režim pre jeho "hodnoty", pritom v skutočnosti plačú iba za ekonomickou istotou. Kapitalizmus ich sklamal. Sľúbil slobodu a možnosť rozhodovať o vlastnom osude, lenže im nikdy nedošlo, že sloboda nie je zadarmo. Stojí úsilie, čas a, áno, aj peniaze. Ale pravda je taká, že za všetko sa v živote platí. Ak peniazmi je to ešte ten lepší variant. Títo ľudia však o nič také nestoja. Radšej snívajú o starých dobrých časoch, keď mlieko stálo 1,80 Kčs a svet bol "spravodlivejší".
Socializmus mal svoje pravidlá a jasný systém. Žiadne veľké premýšľanie, žiadne ťažké rozhodovanie. Kapitalizmus ti ale hodí všetky možnosti do ksichtu a povie: „Vyber si.“ A zrazu to už také pohodlné nie je. Ľuďom chýba ten pocit, že veci boli predvídateľné. Nezáleží, ako tvrdo makáš, niekedy máš pocit, že spravodlivosť sa stratila. A potom si spomenieš na socializmus – systém, kde si boli všetci rovní. Rovní? Možno tak v teórii. V praxi to bolo štyri nohy dobré a dve zlé, alebo štyri nohy dobré, dve lepšie? Celé to skončilo tak, že prasce sedeli pri stole s ľuďmi, a už si ani nevedel, kto je kto. Ale nevadí, hlavne že rezeň bol za 10 Kčs.
Veľká časť ľudského šťastia totiž nezávisí od systému, ale od vzťahov. Skutočne hodnotné vzťahy sa dajú budovať bez ohľadu na to, či je socializmus, alebo kapitalizmus. A najväčšia irónia? Keby sa ten socializmus náhodou vrátil, títo ľudia by boli prví, čo by si potichu, ale veľmi intenzívne, sťažovali na to, ako sa mali predtým dobre. Ale samozrejme, len tak, aby ich nikto nepočul.
Slivkový koláč s posýpkou II.
Morava je čarovná zem, oni tam totiž slivky menia na radosť. Môžete z nich pripraviť výborný koláč, alebo slivovicu. Koláč je na to, aby sme si osladili deň, a slivovica na to, aby sme zvládli aj tie dni, keď sa koláč nepodarí.
