Môj najlepší kamarát mi raz ukázal čaro genealógie a ja som okamžite tomu čaru podľahol. Presedel som stovky hodín nad starými matrikami. Prehrabával som sa cez staré záznamy, zaprášené časom a zrejme občas aj zabudnutím. Ponoril som sa do pátrania tak intenzívne, ako keby v nich boli ukryté odpovede na všetky dôležité otázky. Cítil som sa ako nejaký detektív v archívoch minulosti, ktorý pátra po záhade, ktorú všetci ostatní dávno vzdali. V istom bode to začalo byť ako závislosť. Ešte jedna stránka. Ešte jedno meno. Ešte jeden zápis. Stále som chcel ísť ďalej. Bol to zrejme nejaký zvláštny genealogický opiát, ktorý ma nútil stále klikať, hľadať, prepisovať, porovnávať... lebo „čo ak“ tam ešte niečo je? Čo ak ďalší záznam konečne niečo odhalí? Hlavne ak človek ide hlbšie, do tmavších storočí, do menej čitateľných zápisov, alebo do neexistujúcich dedín, ktoré už dávno zhltol les, či lúka.
Nakoniec sa mi podarilo vystopovať svojich predkov až kdesi k začiatkom osemnásteho storočia. Dozvedel som sa, kde žili, koľko mali detí, v akých domoch bývali, aké zvieratá chovali, či sa dožili staroby, alebo ich skosila nejaká choroba skôr, než stihli vôbec pochopiť, že žijú. Zbieral som ich životy, ak sa teda dá nazvať životom niečo, čo sú vlastne len zredukované informácie z matričných zápisov, alebo iných prístupných zdrojov. Narodenie, manželstvo, smrť. Tri dátumy na celý ľudský osud. Lenže čím viac mien som mal, tým prázdnejšie to celé na mňa pôsobilo. Tie mená a dátumy, akokoľvek fascinujúce, boli len ako názvy kníh, ktoré si už nikto nikdy neprečíta. A tak som si jeden deň uvedomil, že mám stovky mien a pritom nemám vôbec nič. Len dlhý zoznam mien, ktorých príbehy sa stratil skôr, než ich niekto stihol vypovedať. Bol som ako kurátor múzea, v ktorom sú len popisky bez exponátov.
Na stole mám kalendár, taký ten klasický papierový. Využívam všetky technologické vymoženosti, ktoré doba poskytuje, ale klasického kalendára sa vzdať nehodlám. Značím do neho všetko možné. Mám v ňom poznačené aj narodenia, úmrtia, výročia sobášov a rôzne iné pre mňa dôležité udalosti mojich predkov. Dnes mi v ňom svieti poznámka, že jeden z mojich predkov zomrel pred sto štrnástimi rokmi. Viem o ňom všetky tie úradné veci o ktorých som už písal. Deň jeho narodenia, krstu, kde žil, čím sa živil, koho si vzal za ženu, kedy mali svadbu a koľko mali detí. Dokonale ovládam údaj časovej priamky jeho života. Bod počiatočný a bod konečný. Viem kedy sa prvýkrát nadýchol a kedy naposledy vydýchol. Ale nemám absolútne tušenie, aký to bol človek. Čoho sa bál, o čom sníval, čo ho vedelo rozosmiať, koho skutočne miloval a koho nenávidel. Bol to odvážny človek, bol to zbabelec? Neviem.
Trochu morbídne si predstavujem jeho posledný deň. Možno ležal v posteli a cítil vlhkosť starej omietky, ktorej praskliny sa mu zdali ako pavučiny osudu, v ktorých sa definitívne zachytil. Jeho prázdne oči prezrádzali trpké uvedomenie, že už nikdy nevyjde z tej izby von, že už nikdy neuvidí slnko dopadajúce na steny jeho skromného príbytku. Možno chcel niečo povedať, ale tie vety v sebe napokon prehltol. A možno aj chcel, ale nebolo komu. Potom zavrel oči, jeho dych sa spomalil, a keď odišiel, svet sa na nepatrný okamih zastavil. A potom všetko pokračovalo ďalej, akoby sa nič nestalo. Tak ako sa to deje stále. Všetko pokračuje ďalej, akoby sa nič nestalo.
O sto štrnásť rokov tu už nebudem a možno bude takto niekto rozmýšľať o mne. Moje meno ešte chvíľu zotrvá v mysliach našich detí a chcem veriť, že aj v mysliach ich detí. Možno sa objaví v databáze rodokmeňov, v zaprášených dokumentoch, ktoré si občas niekto otvorí zo zvedavosti. Možno budem len poznámka v niekoho kalendári, poznámka s hviezdičkou, alebo krížikom. Ale kým budem pre nich v skutočnosti? Stratená tvár, z ktorej nezostane ani spomienka, len zopár textov, možno fotografia, ktorú už nikto nebude vnímať ako obraz človeka z mäsa a kostí. Najzvláštnejšie však je, že jedného dňa príde deň, keď moje meno poslednýkrát zaznie z niečích úst. A odvtedy už nikdy viac. Je to zvláštne bolestná predstava, však?
Čo tu vlastne zostane? Dom, v ktorom žijem, bude patriť niekomu inému, ak ešte vôbec bude stáť. Moje veci sa rozpadnú alebo sa ich niekto zbaví. Všetky stromy, ktoré som zasadil, tu už pravdepodobne tiež nebudú a skončia ako drevo na kúrenie. A moje prsty, ktoré teraz píšu tieto slová sa raz stanú prachom. Moje ruky ktoré hladili, sa raz stanú prachom. Pery, ktoré vyslovovali slová lásky, ale aj nenávisti, sa raz stanú prachom.
„Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť. Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy, ktorou sa ustáva, kým je pod slnkom? Jedno pokolenie prichádza, iné odchádza. Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu – vyrozprávať to nevládze nik. Oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenapĺňa počúvaním. Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom. Ak je niečo, o čom by človek povedal: ‚Pozri, toto je niečo nové!‘, už to bolo v časoch, ktoré boli pred nami. Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, – ale to všetko je márnosť a honba za vetrom! Povedal som si v srdci: ‚Hľa, vzrástol som a zbohatol v múdrosti, moja myseľ videla mnoho múdrosti a vedomosti.‘ Preto som sa v srdci rozhodol poznávať múdrosť a tiež poznávať, čo je bláznovstvo a pochabosť. Ale zistil som, že aj to je iba honba za vetrom. Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti; a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.“
Som neveriaci, ale občas si čítam v knihe Kazateľ. Je to taká škvrna na lesklej fasáde Biblie. Kým jej ostatné texty často ponúkajú povzbudenie, spásu a istotu v zmysle života, Kazateľ si sadne oproti vám, pozrie sa vám hlboko do očí a povie, že všetko je vlastne na hovno. Nič nemá skutočný význam, neexistuje žiadna veľká pointa, žiadne nebeské odmeny za poslušnosť, len drina, staroba, smrť a zabudnutie. Nepopiera Boha, ale ani mu nelezie do zadku. Kazateľ je ako facka uprostred liturgie. Facka, ktorá vám pripomenie, že nie vždy hovorí Boh v podobenstvách, ale že on hlavne mlčí. A v tom tichu si musíte vybrať, či si budete klamať, alebo sa naučíte žiť s pravdou, že možno nie všetko má význam. Nie je práve v tom niečo skutočne božské?
O sto štrnásť rokov tu už nebudem a je pre mňa upokojujúce vedieť, že aj moje myšlienky, moje sny a moje strachy, ktoré sa mi teraz zdajú také zásadné, raz zmiznú. Všetko, čo teraz vidím ako dôležité sa rozplynie v prúde času. Čím som starší, tak tým viac pociťujem zvláštnu, ťaživú pravdu, že všetko, čím som, je len chvíľa medzi dvoma ničotami. Má teda vôbec zmysel sa nad niečím trápiť? Má teda vôbec zmysel sa nad niečím trápiť? Nemá a predsa sa trápim. Trápim sa či som dobrý človek, keď sú dni keď sa chovám ako idiot. Trápim sa či som dobrý rodič, keď sa niekedy uchyľujem len k autoritatívnym príkazom. Trápim sa pre účty, ktoré treba zaplatiť, pre celoživotné hypnotéky, pre roztržky s blízkymi, pre nespravodlivosť vo svete, alebo aj pre banality ako bolesť v kolene, ktorá mi nedá spať. Je to večná ľudská tragédia. Chápať pominuteľnosť všetkého a napriek tomu prežívať každodenné starosti s plnou intenzitou.
