Keď bola naša Lujza malá, v telke bežala reklama na nejaké cereálie. Deti v nej dojedia raňajky, vezmú zázračnú slamku, začnú piť zvyšné mlieko z misky a v tom sa celý byt rozžiari do psychedelického víru farieb. Dospelý človek by si to ľahko mohol pomýliť s reklamou na LSD, alebo na alternatívny výlet do podvedomia.
Čistá detská duša sa vie nadchnúť pre všetko, takže sme samozrejme cereálie aj so slamkou kúpili. Lujzinka si pochutila a keď zostalo v miske už len mlieko, nadšene vytiahla tú magickú slamku a začala sať. A stalo sa niečo neuveriteľné. Stalo sa nič. Absolútne nič. Prd makový, ako sa hovorí. Chúďa, pozerala okolo seba a izba vyzerala stále rovnako nudne. Bola z toho tak rozčarovaná, že sa rozplakala.
Každý z nás už zažil niečo podobné. Ten tragický moment, keď detská naivita narazila do betónovej steny reality takou silou, že takmer počujete, ako si zlomila nos. Keď niečo vnímame ako samozrejmé a potom zistíme, že sme boli len dokonale oklamaní. A bolí to. Niekedy takmer fyzicky, akoby vám niekto vysypal soľ na čerstvú ranu ilúzie.
Pamätám si, že ja som kedysi veril, že svet je plný pokladov a čaká sa len na to, kým ich vykopem. Veril som, že keď hodím mincu do fontány, tak sa mi splní moje prianie. Veril som, že jednotky z písomiek znamenajú, že som múdry. Veril som, že všetci policajti sú spravodliví. A samozrejme, som bol presvedčený aj o tom, že v pieskovisku je možné dokopať sa až do Austrálie, ak by som len mal trochu viac času a lepšiu lopatku, alebo bager. Z detskej naivity síce skôr či neskôr vyrastieme, ale v kútiku duše stále túžime veriť, že občas sa môžu diať veci, ktoré presahujú tú otravne nudnú racionalitu. Nech už je to čokoľvek - zázrak, Jungova synchronicita, alebo aspoň jeden férový politik. A preto si ako dospelí hľadáme vlastné verzie zázračných slamiek. Knihy typu „Ako zmeniť život za 7 dní“, nové vzťahy, nové telefóny, nové zázračné diéty. Skrátka všetky tie malé nové začiatky, v ktorých sa na pár sekúnd rozžiari izba.
Problém je že my v skutočnosti nie sme Homo sapiens. My sme skôr Homo emoticus – bytosti, ktoré najskôr cítia a až potom myslia. Ak teda vôbec. Väčšinu rozhodnutí robíme podvedome, intuitívne a potom si k nim spätne prilepíme nejaký racionálny príbeh, aby sme pred sebou samými nevyzerali ako úplní idioti. Ja som väčšinu môjho života veril v zázračnú slamku racionality. Veril som, že ak budem dostatočne logický, jasný a presný, presvedčím druhého o jeho omyle. Veril som, že ak niekomu predložím fakty, zmení názor. Veril som, že ak niekomu logicky vysvetlím stav veci, nemôže ho predsa poprieť.
Raz mi to došlo a bolo to asi vtedy, keď som po tisíci raz narazil na človeka, ktorý sa iracionálne držal svojho názoru, napriek tomu, že som mu predložil logické argumenty alebo vedecké fakty. Bol som dokonca tak naivný, že som bol ochotný mu vyrobiť aj ručne maľovaný graf s trblietkami a to len preto, aby som nakoniec zistil, že to s jeho presvedčením nerobí vôbec nič.
Ľudia jednoducho nefungujú na princípe logiky, ale emócií. A práve na tomto úskalí stroskotávajú témy ako Ukrajina, Trump, Fico, fašisti, rasisti, homosexualita, náboženstvo, partnerské vzťahy, priateľstvá a vlastne všetko, vrátane pokusu vysvetliť starej mame, že už nie ste hladný. Čím viac sa snažíte byť racionálni, tým menej ste emocionálni. A naopak. Je to ako sa pokúšať byť súčasne mokrý a suchý.
Ak od ľudí očakávate racionalitu, ste na najlepšej ceste stať sa cynikom a mizantropom. Ale ak ich prijmete takých, akí sú, ako bytosti, ktoré najskôr cítia a až potom myslia, tak vám to trochu uľahčí život. Nevravím, že je to jednoduché. Ale je to tak. A hoci to viem a snažím sa tým riadiť, musím priznať, že často zlyhávam. Niekedy sa prichytím, ako niekomu horlivo vysvetľujem niečo, čo tomu druhému je úplne jedno. Alebo sa rozčúlim, keď sa niekto nespráva podľa môjho mentálneho manuálu „ako byť rozumný človek“. Potom spätne mám na seba strašné nervy. Ja nie som žiadny zenový majster, som obyčajný človek s cholerickou povahou, ktorý si občas sám pre seba musí večer pri rekapitulácii dňa hovoriť: „Vyser sa na to, nie každý je idiot aj keď to tak vyzerá.“ Niekedy sú dni, kedy mi to ide dobre a sú dni, kedy to nejde vôbec. Ono ľudia nad tým tak často neuvažujú, ale snaha pochopiť druhých je asi tá najťažšia vec na svete, zvlášť ak si človek uvedomí, že občas nerozumie ani sám sebe.
PS: Strávil som dve hodiny písaním textu o emočnej povahe človeka, len aby som si uvedomil, že som sa práve stal tou osobou s ručne maľovaným grafom aj s trblietkami. Racionálne vysvetľujem, prečo sú ľudia iracionálni a emocionálne očakávam, že to racionálne prijmú. Keby bola irónia olympijskou disciplínou, práve by som získal zlatú medailu.
