Nie som kresťan. Ani ateista. Som niečo medzi. Možno agnostik, možno len človek, ktorý sa neuspokojí s nejasnými odpoveďami, možno človek, ktorý si dokáže priznať, že niektoré veci nevieme a možno ani vedieť nebudeme. Na druhú stranu a možno aj práve preto sa zaujímam o rôzne náboženstvá. Som zvedavý, čo sa skrýva za ich slovami, rituálmi, dogmami. Je fascinujúce, ako sa rôzne kultúry pokúšali uchopiť tajomstvo existencie, spiritualitu, alebo transcendenciu, ktorá je vždy ako keby dosah a zároveň neuchopiteľná.
Občas sa stane, že sa v tom hľadaní pristavím aj pri kresťanstve. Myšlienky sú to pekné. S niektorými sa nedá inak ako nesúhlasiť s inými však vediem vnútornú polemiku. A to je v poriadku, pretože ja si to môžem dovoliť. Nie som pevne zviazaný len jedným učením. Ibaže reči sa hovoria a chlieb sa je, napadne mi keď sa pozriem okolo seba. Keď sa pozriem na túto krajinu, kde sa skoro 70% obyvateľov hlási ku kresťanstvu. Nuž, štatisticky sme teda kresťanská krajina, matematika nepustí. Kultúrne to do veľkej miery aj platí. Máme sviatky, zvyky, omše, svadby v kostole, krsty a pohreby. V symbolickej rovine je teda kresťanstvo pevne zakotvené v živote mnohých ľudí. Nakoľko sa toto kresťanstvo dotýka reálneho spôsobu života, hodnôt a medziľudských vzťahov je však viac než otázne. Ja nemám problém s vierou ako takou, ale skôr voči tomu, čo sa za ňu dnes vydáva.
Nie je to zvláštne, že ľudia, ktorí sa nazývajú kresťanmi, žijú v takom rozpore s tým, čo učil Kristus? Ako je možné, že sa tu tak veľmi šíri strach, nenávisť, nadradenosť? Že sa ignoruje utrpenie, ospravedlňuje násilie, obhajuje pýcha a pohŕdanie? Nie je to kresťanstvo už len skôr kultúrnou značkou ako životným postojom? Z vlastnej skúsenosti viem, že aj v mojom okolí sú ľudia, pre ktorých je kresťanská viera skôr formálna, alebo zdedená záležitosť. Niektorí hovoria, že veria v Boha, ale niektoré tie kresťanské veci, netreba brať vážne a už vôbec nie doslovne. Vyberajú si z učenia len to, čo potvrdzuje ich názory a ignorujú zvyšok, pretože im to nesedí do ich konceptu samého seba. A tak sa láska k blížnemu sa končí pri susedovi, ktorý volí inú politickú stranu. Pokora je len slovo v kázni, nie spôsob v internetovej komunikácii. Odpustenie ustupuje zatrpknutosti, tolerancia sa vníma ako slabosť a duchovné hodnoty sa zamieňajú za akože národnú identitu.
Problém je podľa mňa aj v samotnom náboženskom systéme. Mnohí ľudia sa považujú za kresťanov len preto, že boli pokrstení, chodia na sviatosti alebo sa ich rodina tak identifikuje. S týmto rozpoltením medzi kresťanskou príslušnosťou a vnútornou absenciou viery sa stretávam denne. Kresťanstvo je často len póza, identita, ktorou sa ľudia oháňajú, ale podľa nej nežijú. Slová ako milosrdenstvo, obeta, odpustenie stratili svoju váhu. Zostali len kulisy. Kostoly, kríže, sviatky, obrady. Je to síce pekné, ale bez obsahu. Je to taká morálna schizofrénia. Na jednej strane sa kresťania hlásia k viere, ktorá má byť o láske a pravde, na druhej strane sa v každodennom živote správajú v priamom rozpore s ňou. Nenávisť, závisť, posudzovanie, xenofóbia, povýšenectvo, konzum, ľahostajnosť k utrpeniu druhých – to všetko sa deje s požehnaním spoločenského ticha.
Kresťan, ktorý nemá záujem o duchovno, nie je kresťan. Kresťan, ktorý nenávidí iného človeka, nie je kresťan. Kresťan, ktorý obhajuje násilie páchané na iných, nie je kresťan. Kresťan, ktorý žije sebecký život a volá sa pri tom kresťanom, popiera všetko, čo Kristus žil a kázal.
Kristus sa stáva ikonou bez obsahu. Pseudo kresťania sa na neho radi odvolávajú, ale jeho život by žiť nechceli. „Miluj svojho nepriateľa“ – veta, ktorá znie ako paradox a pre mnohých je to skôr len naivná ilúzia. Miluj svojho nepriateľa nemusí znamenať, že mu budete ešte ďakovať za to ako sa k vám správa. Znamená to skúšku odvahy, odvahy neublížiť spätne v momente, keď budete mať šancu ublížiť. Je to sila v schopnosti nepodľahnúť nenávisti.
Veľký piatok a Veľkonočný pondelok sú symboly. Jeden o bolesti, druhý o nádeji. No ak sú oddelené, ak medzi nimi nie je most, tak takéto symboly neznamenajú nič. A práve v takej ničote akoby žilo veľa dnešných kresťanov. Chcú vzkriesenie bez ukrižovania. Identitu bez identity.
Neodmietam vieru. Naopak, verím, že spiritualita je jednou z najdôležitejších dimenzií nášho života. Ale ak má byť pravdivá, musí byť pravdivá aj voči sebe samej. A kresťanstvo, ako ho dnes žijú mnohí, túto pravdivosť stratilo. Byť kresťanom dnes neznamená nasledovať Krista, ale patriť do nejakého klubu. A to nestačí.
