Musím uznať, že Rusi sú pre mňa osobne národom plným paradoxov. Nerád používam stereotypizáciu, pretože človek dokáže ľahko prepadnúť až do suterénu predsudkov, ale na druhú stranu sú to tak trochu barličky, pomocou ktorých sa dá lepšie orientovať v tomto svete plnom bizarnosti.
Na jednej strane je tam moderný cár, poloboh, sediaci osamotene za dvojkilometrovým stolom v miestnosti v štýle klasicistického empíru a na druhej strane nejaký bežný Ivan Sergejevič, prežívajúci niekde na periférii bez vodovodu a vykonávajúci veľkú potrebu do jamy na záhrade. Ruský človek, bez vlastnej vôle, odovzdaný osudu a spoliehajúci sa, že tú jeho biedu vyrieši niekto iný. Trošku nihilista, možno melancholik, ale hlavne večne s pocitom krivdy, že mu nikto na svete nerozumie. Zatrpknuto sa brodí tým svojim životom a pri tom neúnavne a stále melie tú svoju mantru o tom, aká veľká, nepremožiteľná a silná jeho matička Rus. Pozéri v teplákových mikinách značky Adidas, ktorí pohŕdajú západným svetom. Radi sa predvádzajú a za každú cenu sa snažia ohúriť veľkoleposťou a megalomániou, na ktorú nemajú a ktorá zväčša končí fiaskom.
Rusi so svojou neochvejnou hrdosťou a silou, ktorá sa prejavuje v ich histórii, kultúre a schopnosti čeliť ťažkostiam, a na druhej strane ich mentalita a zvyky často prekvapujú svojou iróniou a zložitým prístupom k životu. Oslavujú život s dvojcákom vodky a intenzívnou vášňou, ktorú zajedajú hlbokými úvahami o ťažkostiach samotnej existencie. Ruská kultúra, od literatúry po umenie, je známa svojou hĺbkou a komplexnosťou, často odrážajúc krehké, no hlavne temné stránky duše. Napríklad v literatúre je to tak, že je typická tým, že v nej trpí hlavná postava, samotný spisovateľ a nakoniec aj sám čitateľ.
Majú radi, keď je ich vodca silný, nebojácny a komunikačne zručný. Ich politická kultúra si cení viac tvrdosť ako skutočnú silu. Byť totiž tvrdý je v ich prípade len afektácia. Naopak slabosť je vnímaná ako niečo veľmi negatívne. Iróniou je, že mnohé zo správaní, ktoré si často spájajú so slabosťou, sú v skutočnosti znakom sily. Priznať totiž, že niečo nezvládate je skutočný akt odvahy, ktorý si vyžaduje pokoru a silu charakteru. Miesto toho dávajú prednosť klamaniu. Je to ich pracovný nástroj, ktorého sa nehodlajú vzdať, pretože stále veria tomu, že tentoraz im na to nikto nepríde. A klame sa u nich tak často a veľa, že už ani nepostrehli, že sú klamaní už aj sami sebou.
A v tomto všetkom a mnohom inom sme im tak podobní, už len ten zvláštny obdiv k jednotlivcom od ktorých očakávame, že nás zázračne privedú k blahobytu. Cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí na celom svete, len u nás a Rusku nie. My si radi stavíme na jednu kartu a nevadí, že sme už párkrát prehrali, tentoraz to už predsa musí vyjsť. Nikto nedostáva v živote toľko šancí, ako slovenský politik.
Alebo tá naša pochybná národná hrdosť. Čo z nás robí hrdých Slovákov? Tatry, panenská príroda, zlatá medaila z majstrovstiev sveta v hokeji, alebo najkrajšie dievčatá na svete? Škoda, že sa nemôže hrdiť vzdelanosťou, sociálnym zabezpečením, zdravotníctvom, výškou investícii do vedy a techniky, životnou úrovňou a podobne. Že vraj sme hrdí na svoji históriu, spisovateľov a folklór, by som chcel vedieť, aké by boli odpovede na otázky: „Aké sú podľa vás najväčšie a najdôležitejšie míľniky v našej histórii? Ktorý je váš obľúbený štúrovec, alebo ktorého iného slovenského spisovateľa by ste odporučili niekomu zo zahraničia? A kto vie, koľko ľudí by v ankete vedelo odpovedať na otázku, kto bol napríklad Jano Lazorík?“
Ako chlapec som býval s rodičmi v paneláku na deviatom poschodí. Jedného dňa som išiel von a privolal som si výťah. Keď prišiel výťah, tak som otvoril dvere a uprostred neho bolo v strede hovno. Ja som samozrejme nebol expert na rozpoznávanie hovien, ale v tomto prípade som si bol istý, že toto konkrétne bolo ľudské.
Pár hodín si to hovno jazdilo hore dole a spoznávalo obyvateľov nášho paneláku. A veru museli to byť veľmi rozpačité stretnutia. Netrvalo dlho a niekto z paneláku dostal geniálny nápad a zasypal ho pracím práškom. Nič tým nevyriešil, ale aspoň keď ste privolali výťah, tak ste v ňom nevideli hovno, ale len bielu kôpku niečoho neidentifikovateľného, čo páchlo presne ako hovno.
V našom paneláku však nebola o akčných ľudí s dobrým nápadom núdza. Už si len môžeme domýšľať, či sa jednalo o rovnakú osobu, alebo to bol niekto iný, ale do pár hodín sa stalo to, že niekto vystriekal celú výťahovú kabínku lacnou voňavkou.
Takže si to zhrňme. Vo výťahu je hovno. Čo urobiť v takejto situácii? Najprv si musíme priznať pravdu a to, že vo výťahu nie je kolobežka, včielka Maja, ale hovno. Ideálne riešenie je to hovno odstrániť. Ale kto by to robil, že?
Takže najprv sa musíme zbaviť vizuálnej traumy, čiže ho zasypeme. Následne musíme odstrániť zápach, takže priestor vystriekame voňavkou.
Výsledok: vo výťahu je zasypané hovno a smrad ktorý nemá obdobu.
Samozrejme nakoniec to hovno niekto vyhodil, ale smrad bol vo výťahu ešte pekne dlho. Vždy si na tento príbeh spomeniem, keď otvorím nejaký článok z prostredia slovenskej politickej scény.
