Keď som sa sťahoval zo stredného Slovenska na to východné , nebudem klamať – mal som isté obavy. Predsa len, ten východ sa nemýtizuje len tak z rozmaru, že? Najviac ma trápila komunikácia – bude mi stredoslovenská slovenčina stačiť, alebo budem potrebovať titul z lingvistiky a simultánneho prekladu? Isté pochybnosti som mal aj v oblasti kultúry a zvykov, hoci som predpokladal, že sú podobné ako u nás doma. Pre istotu som zvažoval, či si nepribaliť pár malých zrkadielok, hrkálky a korálky – ak by bolo treba vyjednávať. Na čo som však úplne zabudol, bol Inštitút očkovania a cestovnej medicíny. Ja viem, je to „len“ východné Slovensko, ale človek nikdy nevie. Našťastie sa mi japonská encefalitída aj žltá zimnica vyhli oblúkom – pravdepodobne preto, že tie dve choroby ešte nedokázali dekódovať miestne nárečie.
Stret s realitou bol však ešte rozpačitejší. Najväčším šokom bola východniarska schopnosť – alebo skôr neschopnosť – správne skloňovať, najmä číslovku dva. Je to zvláštny pocit, keď vám niekto oznámi: „Ta, Fero prišiel na píle o dve prsty.“ Alebo keď predavačka zahlási: „To sú už posledné dve pomaranče.“ Človek sa pri tom na chvíľu zamyslí, či náhodou nie sú tie pomaranče nejaký špeciálny druh tropického ovocia. A veta: „V tejto firme robím už osem roky.“ – to je už taká klasika, že keby to počul Ľudovít Štúr, tak by tu z toho doraz dostal dve infarkty za sebou.
Ale skutočný test prišiel, keď som sa pokúsil o pravé východniarske gadžovanie. A tu som pohorel. Moja žena tvrdí, že keď sa snažím hovoriť po východniarsky, zniem ako Poliak s poruchou reči. Moje mozgové centrum reči si jednoducho nevie poradiť s tým, čo si počať so všetkými tými „š“, „ž“, „dž“ a „č“. Takže keď sa snažím zapadnúť a vypotím niečo ako „Ta šom šebe myšleľ, dže še to budže dač žrobič,“ všetci na mňa pozerajú, akoby som práve vyhral regionálne kolo východniarskeho karaoke pod vplyvom nedostatočnej anestézie. Nie sú si istí, či ma majú pochváliť, alebo zavolať exorcistu. A slovo „desať“? V hlave mám pekné „dzešec“, ale keď to vyslovím, vyjde zo mňa „džiešeč“ – niekedy mám pocit, že kantónska čínština je oproti východniarčine brnkačka.
V robote mám kolegov, ktorí gadžujú medzi sebou tak intenzívne, že im nerozumiem ani slovo. Niekedy mám pocit, že si tie slová vymýšľajú. Úplne najhoršie je keď na mňa niekto v tomto prazvláštnom jazyku prehovorí. V týchto situáciách vyťahujem moju obľúbenú pózu, ktorú som si pomenoval "veselý idiot". Používam ju v momente keď mi niekto niečo hovorí a ja mu nerozumiem. Je mi trápne ho požiadať, aby to čo povedal zopakoval, pretože viem, že mu aj po druhýkrát nebudem rozumieť ani slovo. Takže sa len usmejem, prižmúrim oči a poviem: „Hej, hej je to tak...“ Niektorí kolegovia si tak o mne myslia, že som taká pohodová povaha. Iní zas zrejme uvažujú, či nie som mierne postihnutý. Takýmto spôsobom zneisťujem, ale aj rozveseľujem ľudí už dvanásť rokov… teda pardon, dvanács roky.
