Tak som sa dočítal, že každý deň náš mozog spracuje približne 6 000 myšlienok. Toto číslo sa samozrejme môže líšiť od jedinca k jedincu. Iné to bude zrejme u štrnásťročného TikTok influencera z Veľkého Krtíša a iné u človeka, ktorý dokáže počas čistenia zubov riešiť diferenciálne rovnice. Nuž a podľa výskumov sa 95 % týchto myšlienok opakuje, čo znamená, že väčšinu dňa sa všetci prehrabávame v našom mentálnom odpadkovom koši. A aby toho nebolo málo, tak z týchto opakujúcich sa myšlienok je 80 % negatívnych. V hlave teda máme orgán, ktorý je v podstate profesionálny pesimista, ktorý nám neustále úlisným tónom našepkáva, že všetko, čo môže v našom živote zlyhať, zlyháva práve teraz.
Moja mama bola krásna, vtipná, láskavá, dobroprajná a veselá žena. Bol ten najkrajší človek akého som v živote stretol. Na druhú stranu však musím priznať, že bola dosť skeptická, ustavične v sebe kŕmila nejaké pochybnosti a na život sa pozerala až moc triezvymi očami bez príkras. Francúzsky spisovateľ Celíne raz napísal: „Mozog je tyran, ktorý nemá páru“. Pravdepodobne tým chcel povedať, že je to otravne paranoidný neurotický prorok, ktorý ani chvíľu nedokáže držať hubu a neustále sa snaží predpovedať, čo sa asi stane. Všetky tieto svoje scenáre si tvorí na základe toho, čo sme zažili, pretože ak by sme vždy čakali na realitu, mohlo by to byť už neskoro, že? Všetci máme v hlave tyrana, či už chceme, alebo nie. Len u niekoho je miernejší a u iného neúprosný. Paradoxom toho jeho šikanovania je, že nás vlastne tou svojou svojou prehnanou starostlivosťou len stráži. Všetko, čo robí, robí len preto, aby nás a našich blízkych udržal v bezpečí. Takže miesto tyrana je to skôr len extrémne opatrný sbskár na pervitíne.
Myslím, že som mojej mame v tomto smere dosť podobný. Je to taký bipolárny svet v ktorom, túžite vidieť všetko v krásnych a veselých farbách, ale pri detailnejšom pohľade zistíte, že je všetko sivé a temné a nie každý je kamarát a nie každý vám chce len dobre. Môj aj váš mozog beží nepretržite. Neustále generuje vnútorné monológy, negatívne scenáre a imaginárne situácie, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nestanú. Takže, si pokladám otázku: Kto tu koho vlastní? Kto je tu zodpovedný vedúci?
Niekedy mám pocit, že nad svojím mozgom mám asi takú kontrolu ako matka nad hyperaktívnym dieťaťom s hokejkou v obchode s porcelánom. Ak by som si mohol vyberať myšlienky, určite by som si nezahlcoval hlavu rovnakými nezmyslami každý deň. A tak mi neostáva nič iné, ako sa vrhať do všetkého, čo mi pomáha aspoň na chvíľu sa vypnúť. Čítanie, písanie, ale aj také občasné scrollovanie nie je márne - proste nepohrdnem ničím, čo ma dokáže zbaviť tej nekonečnej slučky v mojej hlave.
Doma máme štyroch psov. Niekedy im strašne závidím, ten ich jednoduchý svet. Ich myšlienkové pochody nie sú nič náročné. Sú to pravdepodobne zväčša myšlienky typu: "Hladný. Spánok. Loptička! Hladný znova. Kde je môj človek? Aha, tu je! HLADNÝ!!!" Toť vsjo. Žiadne existenčné krízy, žiadne sebaspytovanie. Ani jeden náš pes nikdy nejde spať s myšlienkou: "Preboha, nemal som včera zaštekať na susedovho psa niečo inteligentnejšie ako haf haf? Teraz vyzerám ako primitív, bože môj ja som kus idiota!“
Iste, na druhú stranu, môže niekto povedať, že nad tým len zbytočne filozofujem a uniká mi pointa, že myšlienky nie sú skutočnosť, že sú to len predstavy, ktoré môžeme buď brať vážne, alebo ich pustiť jedným uchom dnu a druhým von. Mudrci naprieč dejinami, by mi iste poradili, že nie je dôležité, aké myšlienky sa mi v hlave objavia, ale ako na ne budem reagovať. Dokonca taký budhizmus učí, že identifikácia s myšlienkami je koreňom utrpenia. A keď si uvedomíme, že nie sme našimi myšlienkami, získame slobodu. Nuž to znie veľmi pekne, ibaže ak ja nie som mojimi myšlienkami, kto teda som? Som iba nejaký pozorovateľ, ktorý sa snaží prekričať tyrana v mojej hlave?
