Mladá žena, sotva dospelá na vydaj, zrazu oznámi svojmu snúbencovi, že čaká dieťa. „A nebude to dieťa hocijaké, bude to syn Boží, Jozef!" povie radostne. Jozef, tesár s povesťou solídneho remeselníka, musel v tej chvíli poriadne preglgnúť. V malej dedine ako Nazaret sa totiž klebety šírili rýchlejšie než ovčie kiahne v škôlke. "Myslíte si, že jej to Jožo verí?" šepkali si susedia za chrbtom. Ale Jozef, buď bol skutočne muž s veľkým srdcom, alebo mal naozaj intenzívny sen s anjelom, ako tvrdí Biblia, sa rozhodol zostať.
A potom prišiel ten slávny deň. Žiadna nemocnica, žiadny pôrodný plán, žiadna epidurálka. Namiesto toho maštaľ s pôrodnými asistentkami v podobe vola a somára. A zrazu sa začali diať veci. Na oblohe sa objavila žiariaca hviezda. Buď išlo o nejaký astronomický úkaz, alebo o najlepšie načasovanú nebeskú reklamnú kampaň všetkých čias, božie PR oddelenie totiž disponuje rovnako neobmedzeným finančným pokrytím ako kancelária prezidenta Slovenskej republiky. A samozrejme ešte tí traja králi, alebo mudrci, alebo mágovia - vlastne nikto presne nevie, čo to bolo zač. Vieme však, že prišli z Východu - čo je asi taká presná lokalizácia ako keď vám niekto povie, že býva "tam za rohom". Priniesli dary, ktoré by dnes asi žiadna matka pre novorodenca neocenila - zlato (OK, tak to ešte áno), kadidlo (vážne? pre dieťa?) a myrhu - staroveký všeliek, ktorý by dnes asi prepadol na každom hygienickom teste. Predstavujem si tie rozpaky čerstvých rodičov. Určite to nevyzeralo takto: "Jéžiš Mária Józef, to ste nemuseli, robiť si také starosti!" Vtedy by to znelo čudne, skôr to bolo asi nejako takto: "Ďakujeme veľmi pekne, ehm... práve sme si hovorili, že by sa nám zišlo trochu kadidla, však Jožko? Veď, povedz aj ty niečo." Každopádne dary troch kráľov môžu byť pre nás nepochopiteľné, ale aspoň nešli na splátky – čo o našich daroch dnes povedať nemôžeme.
Celý tento príbeh má v sebe toľko nelogických momentov, že by dnes neprešiel ani cez priemerného scenáristu v Markíze. A predsa sa stal sa jedným z najznámejších príbehov na svete. Príbeh o zázračnom dieťati je tá najväčšia franšíza všetkých čias. Dokonca aj tí, čo neveria v jeho božský pôvod, každoročne oslavujú jeho narodeniny. Predstavujem si, akoby to vyzeralo keby sa Ježiš narodil v súčasnej dobe. Namiesto maštale by sa možno jeho prvý plač ozval v útulku pre bezdomovcov, alebo v nejakom preplnenom utečeneckom tábore. Traja králi by možno prišli na elektrokolobežkách, sledovaní dronmi bulvárnych médií. Celú udalosť by pravdepodobne všetci okolo streamovali naživo na TikToku.
Je fascinujúce, ako sa príbeh o absolútnej chudobe a pokore transformoval do sviatku, kde miera lásky sa často meria odpočtom sumy z našich platobných kariet. Každý rok hráme túto zvláštnu divadelnú hru - pod stromčekom sa kopí množstvo vecí, ktoré nikto nepotrebuje, chladničky sa nedajú zavrieť, pretože je tam jedla ako pre celý Sabinov, zatiaľ čo vonku míňame bezdomovcov s odvrátením pohľadu.
Kým kedysi ľudia v tomto období spomaľovali, stíšili sa a kontemplatívne prežívali najdlhšie noci roka, my sme z toho urobili preteky. Preteky v darčekoch, gýčovej výzdobe, či dokonca súťažou firiem o to, kto vymyslí najlepšiu a dojímavejšiu vianočnú reklamu. Dnešné Vianoce sú presne také nedokonalé, pokrytecké a zmätené ako my sami. Ráno frfleme na konzumný spôsob života, popoludní stojíme v rade na akciový tovar.
A čo tí, ktorí sa hlásia k viere? Nie je dnešné kresťanstvo príliš často len fanklubom Ježiša, či akýmsi kultúrnym klubom, kde sa stretávajú ľudia, ktorí síce poznajú všetky rituály, ale ich vnútro zostáva prázdne? Hovoria síce o láske k blížnemu, ale utečenca by k štedrovečernému stolu nepozvali. Vyberajú si z viery to, čo im vyhovuje a ignorujú, čo sa im nehodí. V nedeľu sa modlia v kostole a už v pondelok vedome žijú v rozpore s tým, čo v ňom počuli. Vytvorilo sa tu akési kresťanstvo v light verzii - bez záväzkov, bez skutočnej transformácie života, bez hlbšieho pochopenia. Ja samozrejme nechcem paušalizovať. Ku kresťanským cirkvám sa hlási 68,5 percenta obyvateľov Slovenska, koľkí z nich sú asi skutoční kresťania nech si zodpovie každý sám.
Možno je najväčším paradoxom to, že práve dnes, keď sme z Vianoc urobili festival materiálna, potrebujeme ich viac než kedykoľvek predtým. Nie pre darčeky, či prejedanie sa, ale pre tú základnú myšlienku - že aj v tej najväčšej tme sa môže zrodiť svetlo. Že aj v tom najväčšom chlade môžeme nájsť teplo ľudskosti. A že zázraky sa nedejú len v príbehoch - stačí sa naučiť ich vidieť.
V konečnom dôsledku, nie je podstatné, či veríme v Boha, alebo nie, ale či dokážeme uveriť v dobro v ľuďoch. Či dokážeme aspoň na moment odložiť svoju nedôveru a cynizmus a prijať možnosť, že láska nie je naivita, ale najvyššia forma múdrosti. Lebo kto neverí v zázraky, nie je realista. A kto hľadá Boha len v kostole, možno ho nikdy nenájde. Nemôžeme túžiť po pokoji a mieri na zemi, ak nie sme schopní odpustiť sebe a najbližším. Možno práve v tento čas by sme mohli prehodnotiť, čo pre nás Vianoce znamenajú. Možno nie sú len o narodení, ale aj o znovuzrodení – nás samých.
