Komu by snáď nebola známa ta pravda odveká, že pes je najlepším priateľom človeka?
Verše bokom. Milujem mačky. Sú krásne a elegantné a šikovné. Tie moje už navždy zostanú mojimi najlepšími priateľmi, jedinými, ktorí ma nikdy nesklamali. Preto si často kladiem otázku: prečo vlastne práve pes je najlepším priateľom človeka a mačka hrá v rozprávkach stále tú prefíkanú podrazáčku?
Pretože mačka je príliš ako človek. A človek je príliš ako mačka. Neviem, či je vôbec nejaké zviera, ktoré by sa svojimi charakteristickými vlastnosťami podobalo človeku viac ako mačka.
Mačka samu seba považuje za najvyššiu Bytosť, rodovú ušľachtilosť, stelesnenie svetovej moci, ktorú jej nikto nemôže zobrať. Jej oči večne hovoria: "Niečo chceš? Kašlem ti! Niečo ponúkaš? Najprv daj a potom uvidíme, či pre teba budem môcť niečo urobiť."
Človek je zvrchovaný tvor. Musí mať niekoho pod sebou, niekoho kto sa oňho bude starať, robiť zaňho všetok dreck.
Psa môžeme naučiť, aby skákal tak, ako pískame. Môžeme si z neho urobiť doslova otrockého poskoka, ktorý vždy do bodky splní všetko, čo mu prikážeme, hoci jeho pudy budú hovoriť niečo iné. A najkrajšie na tom je, že aj keď na neho budeme jačať "ĽAHNI!", keď bude chcieť behať, vždy bude veselo vrtieť chvostom a milovať nás do skonania sveta.
Skúsime mačke niečo prikazovať, nútiť ju povelmi a trestami, možno sa nám párkrát podarí docieliť to, čo chceme (a mačka sa pri tom bude vždy tváriť ako robím-to-lebo-sa-mi-to-práve-hodí), no bude nás za to do skonania sveta nenávidieť (a pliesť sa popod nohy, keď bude hladná).
Krásne to vystihuje jedna anekdota, na ktorú som natrafila kdesi v knihách:
Mačka a pes ležia na koberci pred kozubom.
Pes rozmýšľa: Ten človek sa o mňa stará, dáva mi jesť, piť, dáva mi strechu nad hlavou. . . Určite je to Boh.
Mačka rozmýšľa: Ten človek sa o mňa stará, dáva mi jesť, piť, dáva mi strechu nad hlavou. . . Určite som Boh.
Skoro akoby som na tom koberci videla psa a človeka...
Zákony fyziky nám hovoria, že rovnaké póly sa odpudzujú. Tak ako človeka neprinútite milovať a donekonečna konať podľa pískania druhých, takisto aj mačka si vyberá, koho bude mať rada a hlavne kedy. Zvrchovaná bytosť odpudzuje zvrchovanú bytosť. A len vtedy, keď si jedna z nich uvedomí a pripustí, že tak to je a jediné, čo zmôže, je sa tomu poddať, len vtedy je možné harmonické spolunažívanie týchto dvoch existencií.
A hovorí sa tiež, že múdrejší ustúpi.
Ale keby múdrejší stále ustupoval, potom by mal hlupák vždy pravdu. Preto musí ustúpiť človek.
