Spomínam si ako to bolo pred 20 a viac rokmi. V zime sme nastupovali ráno o piatej do mraziarenského autobusu, stuhli sme, a pol hodinu drkotali zubami (šofér mal doma traktor, musel ušetriť naftu). V lete sme nastúpili o pol tretej poobede do rozpáleného autobusu, a pol hodinu sa saunovali.
A boli sme radi, že sme ho nezmeškali.
A boli sme radi, že nastupujeme na prvej zastávke.
A boli sme radi, že sedíme.
A boli sme radi, že autobus sa nepokazil, a doviezol nás až domov.
Ak ste však mali nastúpiť na, trebárs, tretej zástavke, problém! Museli ste tam byť včas. To znamená, že ste tam museli byť o pár minút skôr, inak autobus fuč. To bola minulosť.(?)
Prítomnosť.
Bol som nútený cestovať večer z práce autobusom.
Odchod-22h 45min.
O 22h 40 min stojím na zastávke, a teším sa.
O 22h 50 min stojím na zastávke a prestávam sa tešiť.
O 23h 00 min zobúdzam manželku, že či nejde náhodou okolo, aby si ma odviezla domov. ´Bola rada´. Autobus sme stretli, ako sa vracia z konečnej, takže musel ísť skôr.
Na druhý deň:
O 22h 35 min stojím na zastávke a teším sa.
Atď ....
Išiel som radšej peši. Autobus som stretol na pol ceste, ako sa vracia. Išiel skôr.
Na tretí deň:
O 22h 25 min stojím na zastávke, a tŕpnem.
O 22h 44min zúrim a nadávam, chcem ísť peši, keď začujem motor. Autobus! Dnes šoféruje Peter, včera, predvčerom bol Ivan. AHÁ! Ťuklo mi.
Za dva dni cestujem znova, ale inou linkou, idúcou poza obec. Prišiel som včas, 5 min pred odchodom. Aj tak som ho zmeškal.
Som skrátka nepoučiteľný.
