Naše "zoznámenie" bolo veľmi milé, usmiala som sa a on to hneď využil. Cítil môj smiech a už sa mu papuľka nezastavila. To je jeho. Baviť ľudí, aby sa smiali. Ani neviem, odkiaľ začať.. Už dlhšie som chcela o ňon napísať, no nikdy som nepostrehla ten pocit, aby som si povedala: ,,Tak áno, teraz mám na to chuť." A teraz tú chuť mám. Prečítajte si osud človeka, ktorý mi dodal toľko sily a osud človeka, na ktorého môže byť hrdé celé Slovensko.Tomáš už od malička bol moc neposedný. Stále niečo naháňal, bol ten typ dieťaťa, ktorému sa hovorí živé striebro. Hrával všetky možné športy, začal hokejom. Ale keďže na tréning musel ďaleko dochádzať, vymenil to za futbal, ktorý mu samozrejme išiel ako po masle. Úspech nenechal na seba dlho čakať, či už išlo o školu alebo o futbal. Začal hrávať v úspešnom futbalovom klube, dokonca ho chceli aj do Čiech. Krásny, úspešný, mladý chalanisko.. Nie jedno dievčenské srdce sa rozochvelo, odpadávalo pri jeho pohľade a kolená sa snažili udržať balans.Výšku slávnostne zmákol, už len promócia a úspešná futbalová kariéra, kde by mohol aj využiť svoje znalosti zo štúdia. Predsa sa futbalom nedá živiť do konca života. Vyštudoval ako téner na Vysokej škole telesnej výchovy. Promócie za sebou, kariéra futbalistu v českej lige. Čo viac človek môže chcieť?!Asi týždeň po promóciach išiel na tréning. Jeho auto pri predbiehaní dostalo šmyk. Narazilo, niekoľkokrát sa otočilo.. A náš Tomáško skončil v nemocnici, kde bojoval o svoj život. Tvrdý boj o život, duša bojovala, pretože chcela ešte žiť a dýchať. Jeho športom zocelené telo nepodľahlo zubatej s kosou, ktorá čakala na posledné vydýchnutie. No nestalo sa tak, aj keď nebolo od toho ďaleko. Hranica tenká ako vlas. No Tomáš to dokázal, doprial rodičom a blízkym šťastný pohľad na jeho prebúdzajúce sa očká. No post šťastia nastali rany, ktoré sa nedajú odstrániť. Pretože Tomáš už nikdy nebude chodiť. Zostal pripútaný na vozíku. Dokážete si to predstaviť?? Celý váš život, vaša kariéra, vaša cnosť a krásna vidina do ružovej budúcnosti.. To všetko sa ropzplynulo.Nič, len tma. Budúcnosť? Aká? Čo robiť? Nasledovalo liečenie v Kováčovej, kde sa Tomáš snažil "postaviť na nohy". Kde premáhal svoju psychiku a hľadal dôvod sa usmiať. A tam začal ďalší boj. Keď našiel svoje CHCENIE a svoju iskru, svoju hviezdu, rozhodol sa pre šport. Začal s tenisom. Samozrejme, že začiatky boli útrapné, chýbali financie na špeciálny vozík, na výcvik. Každý deň cvičiť, trénovať, aby bol o kúsok lepší..Ako to je s Tomášom v dnešnej dobe? Pche.. tak teraz pekne čítajte so mnou: ,,Máme desiate najlepšie družstvo na svete"...,,Masarykovo vystúpenie, čo sa týka nasadenia, môžem hodnotiť ako super s ohľadom na kontraindikácie vyplývajúce z jeho ťažšieho telesného postihnutia. Jeho účinkovanie vo štvorhre bolo nad očakávanie úspešné".A takto ho nehodnotím len ja. Je to Človek s veľkým Č!!Jeho nepoddajnosť tmavým stránkam knihy osudu, jeho chcenie byť najlepším, dokázať, že má na všetko, čo si len spomenie, tvrdý boj so životom a s tým, čo sa mu postavilo do života. jeho neuhasínajúca iskra v očiach, jeho nezamrznuteľné teplo, jeho aura, čo pohltí človeka až do špiku kosti, jeho úsmev, ktorý ožiari všetko, kam len vojde, jeho nepesimistický optimizmus tkvúci v srdci..Ešte som nemala deň s ním, kedy by sa nesmial. Myslím, že taký deň ani neexistuje. Deň, kedy je Tomáš smutný. Toto všetko, čo má je jeho najväčším bohatstvom. Pretože nielen mňa, ale verím, že aj vás, to núti postaviť zadok zo stoličky a spraviť niečo pre seba, pre TEN pocit, niečo pre druhých, niečo úsmevné a búrlivé, pokojné, rebelské, mravné.. no skrátka nieco, čím by ste povedali nielen ostatným, ale všetkým okolo seba- Hej, pozri.. Ja na to mám a stačí len chcieť.Každému, kto toto prečítal prajem len: veľa šťastia na ceste za svojim významom chcenia.. Ľahké je vzdať sa, ale víťazstvo patrí odvážnym.Ďakujem za pozornosťdaduš
