Bola som vonku s chalanmi. Mali skúšku, tak som ich išla pozrieť. BLEACH verzus skúšobňa. Je to malinká miestnosť s gaučom, kreslom a posteľou, plus zopár stoličiek a aparatúra. Lenže v tomto svete to beží tak. Čím viac peňazí máš, tým máš väčšiu moc. A čo čert nechcel, stalo sa, že ich vyhodili zo skúšobne. Odkúpil si ju bohatší pán. A chalanov nechali na pospas osudu. Ľudia stále nadávajú, aká sme my nezodpovedná generácia, sme mladí a pochabí, nič si nevieme vážiť, ale akonáhle nás začne niečo baviť, niečo, čím by sme sa mohli stať zodpovednejšími, už nám to “dospelí“ berú. V skúšobni boli plagáty Kurta Cobaina, steny obité s kartónmi od vajíčok a polystyrénom. Každý z nás necháva spomienky na skúšobňu hlboko vo svojom vnútri. Tam som sa učila hrať na gitaru a prvýkrát sedela za bicími. Tam sa rodili priateľstvá, tam sme prežili smiech aj plač.. zdôverovali sme sa navzájom. Nebola to síce oáza vône a čistity, ale oáza cigaretového pachu nabitá pocitom bezpečia, ktorá sa volá priateľstvo. V skúšobni sme si vytvárali k sebe putá a krotili sme sa navzájom. Avšak museli sa vysťahovať. Skúšali na koncert, čo ich čakal a preto si tam nechali len potrebné veci. Keď som tam bola poslednýkrát: steny holé, gauč, koberce a posteľ tam už neboli. Mali tam len aparatúru, bicie a svoje gitary. Jeden plagát Kurta ležal na zemi. Nebolo tam jednoducho nič. V tej chvíli ma zabolelo pri srdci. V tej chvíli som mala pocit, akoby sa jedna etapa môjho života zatvára. Niekedy máte taký pocit, že sa niečo končí a začína niečo nové. Lenže ja som nechcela mať ten pocit!! Chcem, aby vždy, keď otvorím tie zelené dvere s nápisom BLEACH, boli tam ich usmiate tváre a Kurtove oči na stenách. Aby Geši sedel na gauči a kýval hlavou, keď sa hádajú. Ako som sedela na repráku a začali hrať Like a stone.. Oči mi zaplavili slzy. Prežívala som to tak, že mi chcú zobrať niečo moje. Nevedela som, čo som mala vtedy spraviť- či sa usmiať, aby na mne nebolo vidno žiaľ alebo vyroniť slzu, aby som dokázala, že som človek a viem cítiť?! Pozrela som sa však do zeme, vlasy mi spadli do tváre a slzy si razili cestu, najprv stekali po líci, cinkli na pery a padli na zem. Kde z nich zostala len malá kvapka žiaľu pre niečo veľké. Nikto nikdy nebude vedieť, že tam na zemi majú miesto niekoho slzy, v ktorých je toľko myšlienok. Nemohla som to vydržať, tak som išla von. Pri aute stál Geši a fajčil. Pozrela som sa do jeho očí.. zistila som, že v tej chvíli myslel na to, čo ja. Ako sme sa na seba pozerali, chcela som rieknuť, ako mi za tým všetkých bude smutno. No on ma však predbehol a povedal mi : „ Nie, nič nehovor.“ Bola to pre mňa dojemná chvíľa, obaja sme boli na tej istej vlne. Pripadalo mi to ako vystrihnuté z filmu. Nie každému sa toto stane : takýto moment súdržnosti a poznania sa. Nič som nepovedala, len som sa oprela vedľa neho a pozrela na nebo. Práve letelo lietadlo a ja som začala rozmýšľať, akí ľudia v ňom môžu sedieť. Aké majú životy a trápenia. Či sú zlí alebo dobrí, sebeckí, či vľúdni. Možno v tej chvíli by som najradšej sedela v tom lietadle a nemyslela na nič. Iba ako letím niekde preč, za novými pocitmi. Ďakujem za pozornosťDaduš
