Môj prvý deň na vysokej škole

Zhruba som vedela, čo ma čaká. Mám brata vysokoškoláka, ale samozrejme, že som si to chcela vyskúšať na svojej koži. Plná očkávania, nádejí, tajného dúfania, že má prísť krok, krok v živote, ktorý by ma mal zmeniť, zoceliť, niečo naučiť. Padnúť na ústa, zdvihnúť sa, oprášiť. Nedali mi internát, takže som sa "musela" zoznámiť s človekom, ktorý študuje v Ružomberku a bude mi môcť pomôcť. V pondelok ráno, ako všetci kolegovia prváci viete, sme mali slávnostné privítanie + imatrikulácie. A potom? Potom nastal tvrdý režim! Keďže som už nemohla ďalšiu noc prespať na internáte, pretože som bola čierny pasažier, potrebovala som si nájsť ubytovanie. A vtedy nastal môj chaos, pokraj šialenstva. V celom Ružomberku som sa nevedela zorientovať, bola som sama. Všetci doma, mamka, ocko, brat, moji priatelia. Nik, kto by mi pomohol. Slzy na kraji, zronená na zastávke, tvár v dlaniach, v cudzom meste, okolo mňa cudzí ľudia. Skrátka nič..Pripadala som si ako v džungli. Bez orientácie, na kolenách pred davom a kričím o pomoc, no nikto ma nechcel počúvať. Chcela som sa prebudiť z toho zlého sna, kde by ma mamka utešila, akoby sa nič nedialo. No toto bola realita. Skrátka nič. Nula, priesvitný človek, ktorý sa má postarať sám o seba. Nie, nie som rozmaznaná, ale nie som dospelá!!! Veď ja som ešte dieťa! Keď si popálim jazyk, vyplazím ho s nádejou, že si dovidím na bobo. Povedzte mi, správa sa takto dospelý človek?! Myslím, že nie. A teraz ma NIEKTO postavil pred hotovú vec a nepovedal mi:,, Drž sa pevne, bude to drsné.." A preto som to ani nečakala. Keď som bola schopná postaviť sa z tej zastávky, bola som pevne rozhodnutá a odhodlaná, nájsť si nieco na bývanie. Po celodennom hľadaní, vyčerpaná, ubitá správaním ľudí, s odtrhnutým podpätkom, po nekonečných hodinách fiaska, sa vo mne vzbúrilo moje býčie vzoprenie. A stalo sa.. Večer som už bola nasťahovaná v podnájme s 3 dievčatmi, ktoré som nepoznala. Večer malo prísť dievča, ktoré som spoznala v ten pochmúrny deň v mojej duši. No dovtedy som bola sama. Navliekla som si čisté obliečky, ktoré voňali domovom, ľahla som a plakala. Bolo mi tak clivo za celým mojím mestom, za mojou rodinou, psíkom! Bolo mi tak strašne smutno, že každá krvinka, každá žila v mojom tele volala: ,, DOMOV!" Zabalená v perine, aby som cítila vôňu maminkinej aviváže.. Prešiel jeden deň, druhý, tretí.. A moja nedokončená konečná? Moji zlatí, spoznala som tam toľko ľudí, na ktorých mi záleží a sú my vložení v srdiečku. Ako ich gestá, úsmev, vôňa.. Miloš a jeho zasnený svet, chlapec, ktorý verí snom, svojej fantázií, Johnny Makaronny ako veľký brat, ktorému ruku podávam a hold vzdávam, na znak nášho priateľstva, ktoré nikdy netrestá, v srdci rešpekt nosím a pusu prosím (: , Vladis, ako dospelý človiečik s rýchlym postrehom, kto dáva GÓÓÓL, Micka ako moja kučeravá originalita nabitá hudbou a aurou okolo seba, Lola..ach Lola, za vlasy ma ťaháš, ale nielen za vlasy. Si veľká osobnosť a ja plačem pre teba, smejem sa pre teba, zimomriavky mám z teba, trápim sa pre teba, ale nadovšetko.......! Iris - darmo Iris! Ty si nezmazateľná stopa na mojom CD, čo sa krúti vo vnútri mňa. Dúfam, že vieš, čo pre mňa znamenáš, našli sme jedna druhú, nevymenila by som ťa ani za tisíc Tendrov koláčikov, budem stáť po tvojom boku, neotočím sa ti chrbtom! Nikdy! Som tu pre teba. A to nikomu z tychto ľudí. Sú to moji čokoládovi mackovia. Moje ďalšie lístočky na strome priateľstva, moje ďalšie dôvody, aby som ráno vstala z postele. Nemám rada závisť, ale teraz vám ostatným len poviem- ZÁVIĎTE MI! pretože máte čoďakujem za pozornosť Daduš