Keď som začínala, nevedela som nič o koňoch. Páčili sa mi, boli pre mňa božské tvory, ale to bolo všetko. Vrhla som sa do veci, ktorú som chcela skúsiť, zacítiť chuť jazdenia. Sama neviem, ako začať s písaním. Sama sa bojím, či vyjadrím slovami všetko, čo cítim. Slová sú mi na to prikrátke, aby som opísala ten pocit. No pre vás sa pokúsim. Po dvoch rokoch aktívneho jazdenia stále nenachádzam slová. Keď prídem za Librou (meno mojej lásky) a vidím ju blázniť sa v ohrade. Spraví mi to kŕč na tvári menom úsmev. Jej striedanie srsti na každé ročné obdobie mi je zázrakom. Nečudujem sa banálnym veciam, čudujem sa, ako môžem tak milovať. Láska bola vždy pre mňa akýmsi zvratom chutí, zvratom dobra a zla, tolerancie a sebeckosti.. no pri Libre to neplatí. Rovnocenní partneri, podelím sa s ňou o všetko na svete, o poslednú mrkvu, keď sa mi v žalúdku ohlásia svrčkovia, aj posledné jablko, čo nájdem doma je pre Libru. Čistá láska bez slov, my cítime srdcom, nie slovami. Keď je unavená a vyčerpaná, “povie“ mi to a ja ju nenáhlim. Spustím oťaže a nech ide tak, ako chce. Keď sa chce maznať, privinie ku mne hlavu, pretože vie, že ju čakajú ruky, ktoré ju s láskou pohladia a ona len drží. Vtedy je tak krásna, že nočná obloha sa jej nevyrovná, milióny tulipánov posiate v pravidelnej a farebnej elipse je nič, nežné mávanie krídel tých najnádhernejších motýľov je bežná vec. Mne sa vtedy zrýchli tep, mávam návaly tepla a cítim, ako mi krv prúdi do celého tela. Umenie je mať súlad s konskými krokmi a srdcom. Niekto to nenájde celý život, mne sa to podarilo. Je to nenahraditeľná súčasť mojej existencie. Ako ľudia vedia, že zem je guľatá a pritom ju nemuseli vidieť z vesmíru, ja viem, že jazdenie je tá najlepšia vec, ktorej som sa začala venovať. Písať myšlienky na konskom chrbte je kráľovské. Snáď nie som blázon, keď nemyslím na nič. Čistá myseľ, čistý človek bez nenávisti a problémov, bez závisti. Vtedy nikoho a nič nepotrebujem. Slzy nie sú výnimkou, či už od šťastia alebo ... najviac bolí, keď je Libra na mňa nahnevaná. Keď sa mi otáča chrbtom a má vyčítavý pohľad. Nedá sa to zmeniť slovami, prosbami, ale skutkami. Opäť tým, čo ste schopní urobiť pre odpustenie. Cválať oproti vetru, keď sa jej biela hriva rozráža rýchlosťou a vetrom, ísť po horizonte, keď zapadá slnko. Nič, len Libra, ja, hory a pár srniek, ktoré si hľadajú niečo na potravu. Nič, len 4 kopytá dupotajúce na čerstvo napadaný sneh a nechávajú svoje odtlačky kopýt za sebou. Nič, len ja a môj čierny šál od bielej Librinej srsti, ktorý vlaje ako ilustrácia Exupéryho v Malom princovi. Nič, len pach potu, keď sa spotí a ja cítim len pýchu, že v celom vesmíre som len ja a Libra. Nič, len jej erdžanie a kozlovanie, keď sa jej niečo nepáči. Nič, len moje slzy od rýchlosti, jej hriva, moje vlasy a naša lúka, naša láska, naša cesta, naše srdcia. Na horizonte vždy zastanem, aby som zapečatila ten pocit a to šťastie. Pozriem doprava, pozriem doľava a tá bodka tejto viery, tohto žitia, navždy zostane vo vnútri mňa, v mojej duši a nikdy na to nezabudnem. Ani nechcem.. už sa nechcem nikdy vzdať viatiu konských hrív a kovbojských klobúkov. A predsa je to pravda. Najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta. A preto už nikdy viac bez vznosného pocitu, ktorým ma obdarúva Libra. 4EVER Ďakujem za pozornosť Daduš
