Nedávno som pozerala dokument o Robbiem Williamsovi. Keď som začala wnímať Robbieho ako spewáka, zaškatuľkowala som ho- rebelský, arogantný, namyslený, drsný, dwojtwárny, milý, bezočiwý, elegantno-extrawagantný... ( fúúúha, presne to, čo som wždy od muža chcela :) )Keď som wšak začala skutočne počúwať, o čom howorí, ako a prečo napísal tú a tú pieseň, prečo sa to tých a tých ľudí dotklo- heh...W konečnom znení jednoduchý záber na pódium, Robbie w čiernom saku a w čiernych športowých nohawiciach, rukami si pridržiawa pewne stojaci mikrofón, pot mu tečie po twári, z drsne wytwarowaných wrások okolo úst sa prediera nežnosť. Daw nedýcha, ľudia tŕpnu a chytia sa za ruky, z Robbieho sa práwe prediera posledný refrén Feel..,,I just want to feel real loveFeel the home that I live in..."A čo w tej chwíli swet nemalej tisícky ľudí, ktorí stoja pod pódiom a sledujú. Úsmew, wnútorná rozorwanosť nirwány a extázy, balans nad realitou, pretože práwe teraz im je krásne, nemalá tisícka ľudí napodobní Robbieho so zdwihnutými rukami, nemalá tisícka ľudí sa smeje, či plače od šťastia, nemalá tisícka ľudí nechce nikdy zomrieť, nemalá tisícka ľudí sa drží za ruky a newedomky, nepoznaní stoja wedľa seba, jeden by dal žiwot za druhého a pritom sa nepoznajú, nemalá tisícka ľudí sa obíjma a cítia nadpozemský pocit blaženosti, nemalá tisícka ľudí myslí na swojich blízkych... toto nie je wojna a my nie sme wojaci, no predsa každý z nás drží swoj štít a keď nemalá tisícka ľudí spojí swoje štíty dokopy, nikoho ani nenapadne ohroziť ich. Robbiemu sa pri pohľade to tmawej noci, ktorá sa wznáša nad hlawami, rozochwie miestami hlas, ľudia začnú wyslowowať so šepotom JEHO slowá, JEHO text a práwe JEHO to dokope k slzám, otočí hlawu, aby si mohol utrieť slzy. Pre tú krásu, pre tú spásu nemalej tisícky ľudí, uwedomuje si, aké je to krásne. Rownowáha spewáka a jeho poslucháčow: Bez nich by nebol on, bez neho by neboli oni... Hudba je niečo krásne, dotknúť sa swojich spomienok, pesničky mi pripomínajú ľudí, nálady, gestá. Pesničky mi dáwajú motiwáciu, pesničky sú ako weterné mlyny, dostanú ma na kolená, powálajú ma w blate, zhodia do priepasti drawých myšlienok, dokážu gradowať situáciu, dokážu zjemniť, znežniť pohyb, bozk, dotyk pod stolom popreplietaných rúk, dokážu rozcitliwieť a nahnewať, dokážu podporiť a inšpirowať. Hudba je náplasť, je láska, je slnko, je tráwa, je úsmew, sú pery... Hudba je spojenie ľudí. weď predsa čo iné dokáže tak krásne spojiť ľudí, ako hudba?! Spoločné koníčky? (Keď jeden má lepšie wybawenie ako druhý, záwisť) Cirkew? (Keď weríš w iného Boha, zabijú ťa, zaslepenosť)Hudba je wietor, ktorý opráši z každého prach zatrpknutosti, je to akcia, ktorá rozpúta reakciu, kde ľudia spoločne tancujú- či ide o kresťanow, moslimow, židow, či ide o gréka, japonca alebo afričana. Každý tú swoju, ale s otworeným srdcom a úsmewom. A predsa to je dôležité, nie?! Hudba je krásna, wychutnáwajte ju plnými dúškami.
