Mám kamaráta, ktorý má krásny koníček. Venuje sa motorkám. Je to milý chlapec, mám ho moc rada už len pre jeho krásny úsmev. V piatok mi volal, že je motorkársky zraz, či s ním nepôjdem. Samozrejme som hneď volala mamine. Nakoniec sa to skĺbilo tak, že v sobotu prišiel pre mňa a ja odprevadená rodičovskými prosbami typom: „ Dadka nechoď“ alebo „ a čo tam budeš robiť?“, sme s neoblomnou chuťou sadali na motorku a vyrážali smer Duchonka. Statočne naložená motorka si rinula cestu vzduchom a ja som bola šťastná, že mám takú šancu dostať sa na motorkársky zraz. Bol to jeden z mojich snov a ja som tam práve išla. Bolo to pre mňa niečo nepochopiteľné, aj keď som sedela za Tomim. Pochopila som prítomnosť až vtedy, keď som stála oproti blonďatej pani a kupovala som si priepustku do sveta svojho sna. Takže: dostala som na ruku oranžový pásik, čo znamenal, že som už dnu. Sadla Tomimu za chrbát a išli sme k našim kamarátom, ktorí už mali postavené stany. Nastal večer, všetci sa bavili a aj som s úžasom v tvári pozorovala všetkých tých ľudí. Možno je to pre vás úplne normálna vec, no keď som prišla domov a sadla k teplému jedlu, neváhala y som a vrátila y som sa späť. Bolo mi tam skutočne dobre a bola som aj hrdá. Síce som nemala byť na čo, ale moja duša ma nútila sa stále smiať a byť šťastná. Ja som sa jej len podvolila. Najkrajšia bola cesta domov. Netešila som sa, že odchádzam, ale predstavte si: rovná cesta, dlhá. Na pravej strane ju obliehajú hory a na ľavej polia, pokryté žltou farbou zrelosti a či už vyblednuté od slnka. Sedím za Tomášom a pozerám dopredu, kde sa o cestu s nami delia ešte 4 motorky. Pomaly sa schyľuje k zapadaniu slniečka. Nepočujete nič, len zvuky motoriek, čiže pohodlnú, ničím nerušenú jazdu a hory, ako sa mihocú popri vás, až máte dojem, že začnú utekať za vami. Žiadne autá, oba cestné pruhy pre nás, zoradené dvojice pri sebe ako z ukážkového šlabikáru pre dvojrady a ja s Tomim sme tvorili koniec tejto svojím spôsobom anarchistickej jazdy. Bez zábran, bez pravidiel, bez noriem. A prajem to každému zažiť. Samozrejme, že to prajem aj tým, ktorí sa boja motoriek. Je to síce zradné, diabolské a divoké, ale ak neskúsia jednu jazdu, nevychutnajú si život. Možno, nie možno, ale určite si teraz niektorí pomyslia: „ Hmm.. mladej sa to páči, ale asi nepočíta s tým, že môže padnúť.“ Nie, tak na toto chcem protestovať. Tomáš miluje motorky, má k nim vášeň a preto mohol čakať z mojej strany otázku: „ nebojíš sa, že padneš?“ a on mi len povedal: „ Jednoducho s tým musíš počítať, že padneš.“ Neverila som tomu, že svoju smrť berie tak prirodzene a jednoducho a s takým kľudom v očiach. Keď som si to premyslela, v prapodstate má pravdu. On o tom vie, že vždy, keď si sadá na motorku musí počítať so smrťou, či pádom. Vie, že stotina, sekunda, záblesk, či okamih môže zmeniť jeho život na nepoznanie a on už nikdy viac by nemohol vrátiť minulosť späť. Je to smutné, dojemné a namôjveru nešetrila by som slovami o tomto konaní.Vie, že stotina, sekunda, záblesk, či okamih môže zmeniť jeho život na nepoznanie a on už nikdy viac by nemohol vrátiť minulosť späť. Je to smutné, dojemné a namôjveru nešetrila by som slovami o tomto konaní, ale rub má dve strany. Na druhej strane je to obdivuhodné, ako sa človek dokáže vysporiadať s istou smrťou kvôli vášni, kvôli nehe a láske, kvôli chceniu! Je úžasné, čo človek dokáže spraviť pre lásku. Či už k materiálnym alebo nemateriálnym veciam. Ako potvrdil doktor Freud, neexistuje človek, ktorý by v živote nepomyslel na samovraždu. Aspoň začiatočnými slovami: „ Čo ak..“ A ja nie som výnimka. Nie som šialená, ale pri každej zákrute v chutnej rýchlosti si poviem: „ Čo ak teraz..“ Lenže v tom momente nemám zimomriavky na tele, neprejde ma úsmev, práveže v tej chvíli sa usmejem najviac, pretože PRÁVE VTEDY som zmierená so smrťou. Ďakujem za pozornosťDaduš
