Po poliach pod kopcom Santon pri Tvarožnej (okres Brno-venkov) sa preháňa studený vietor, ktorý začíname cítiť. Najskôr špičky prstov na nohách, potom ruky ... Čo už. Zajtra začína december, posledný mesiac roka a o tri týždne budú Vianoce.
Našu čatu fyzilierov, pešiakov – strelcov pluku (nem. Infanterie-Regiment, skrátene IR) Nr. 20 Kaunitz-Rietberg tvoria Moravania, nejakí Česi a ja, Slovák. Naľavo od nás Maďari, fyzilieri uhorskej pechoty (IR 34 Davidovich); vpravo strelci z Talianska (IR 14 Klebeck), potom Rakúšania, granátnici (IR 3 Erzherzog Karl) a ďalšie jednotky. Je pol druhej popoludní. Bitka, či presnejšie ukážka pre verejnosť ešte nezačala. Skrehnutí čakáme na rozkazy dôstojníkov...
Vianoce, sviatky pokoja a mieru. Mimochodom, ako ich trávil bežný vojak alebo dôstojník v období napoleonských vojen? Rôzne. Zábava, jedlo, sladkosti či alkohol? Áno, občas. Príslušníkov vtedajších armád spravidla trápila núdza a nedostatok všetkého, k tomu clivosť, spomienky na blízkych, ... na domov. Zaujímavé informácie o vianočných sviatkoch obsahujú oficiálne dokumenty, denníky, publikované pamäte (memoáre) alebo listy adresované priateľom a rodine, ktoré na začiatku 19. storočia napísali muži v uniformách.
V historických prameňoch sa najčastejšie objavujú informácie o strave počas Vianoc. Napr. neznámy vojak zo 40. pluku britskej pechoty v roku 1807 zaznamenal, že v írskom meste Cork si na sviatky kúpil „hrozienka, múku, tuk a pivo, a tak si mohol ... pochutnať“. Seržant John Cooper zo 7. pluku kráľovských fyzilierov zasa uviedol nasledovné: [V roku 1813] sme tu [na Pyrenejskom] polostrove po prvýkrát oslávili Vianoce. Každý muž prispel peniazmi, mäsom alebo vínom. Kúpila sa a zabila jedna alebo dve ovce. Piekli sa koláče a pudingy atď. Tanierov, nožov a vidličiek nebolo veľa, ale zásoby jedla sa nám podarilo rýchlo zmenšiť. Na desiatu sme mali dostatok jabĺk a na záver nám dvaja alebo traja kapelníci zahrali veselé melódie, zatiaľ čo mnohí si zohrievali prsty tancom ... .“
Iní sa naopak museli uspokojiť s málom. Vojak John Green, príslušník 68. pluku britskej pechoty si zapísal: „[V roku 1812] ... sme na vianočnú večeru zabili mladé kozliatko a mali sme, podľa nás, výbornú hostinu, ale nič, čo by sa dalo porovnať s tým, čo majú niektorí najchudobnejší roľníci v Anglicku. Boli sme však spokojní, a kde je spokojnosť, tam je aj hostina.“
V roku 1806 dostali britskí vojaci v Gibraltári k Vianociam finančnú zálohu na tri jedlá „za účelom zabezpečenia dobrej večere ... na Štedrý deň“. Z jednotlivých plukov miestnej posádky bol vybraný bubeník a speváci žalmov, ktorí po spoločnom nácviku spievali nábožné piesne počas celebrovania svätých omší.
Tichú atmosféru Vianoc roku 1813 opísal vo svojich memoároch John Cooke zo 43. pluku britskej ľahkej pechoty nasledovne: „Na Vianoce ... sme jedli obvyklé jedlo a trochu vareného vína... . Tesne pred zotmením sme s jedným dôstojníkom na niekoľko minút zastali a rozjímali nad chudobnou ženou, ktorá ... priniesla puding ..., aby si ho spolu s manželom vychutnali pri malom ohni zapálenom pod stromom."
Pomerne smutný vianočný príbeh obsahuje list vojaka Stephana Wahlena, príslušníka ozbrojených síl Vestfálskeho kráľovstva(?) z Rýnskeho spolku: „Boulogne 1. januára 1812 ... všetko je tu príliš drahé, tmavý vojenský chlieb [„komisárek“] stojí 9 až 10 stbr. [Stüber – drobná minca grošovej meny] a u nás v Nemecku nie je viac ako 3, pričom musíte ísť hodinu pešo, aby ste si ho kúpili. ... predtým sme ... 15 dní strávili v ... Callais a museli sme tam prenocovať, ... dali nám každému drevené dreváky, aby sme si zohriali nohy. ... dostal som dobré jedlo aj posteľ ...a nebolo všetko také drahé ako tu, v našom tábore. ... čerstvé slede po 18, 19 až 20 stbr., pričom ich bolo možné kúpiť takmer okamžite. ... [Francúzi] ... chytili troch anglických priekupníkov [pašerákov]; jedného s vínom, druhého s pšenicou a tretieho so ... sudmi masla a slaniny. ... tu je teraz taká zima, že sa sotva udržíme v teple. Vo dne, v noci si človek nemôže zohriať nohy, a keby nemal peniaze, aby mohol ísť do krčmy a vypiť si pohár brandy alebo vína, aby sa zohrial, ucítil by neskutočný chlad, lebo vonku pri zbraniach je veľká zima a v chatrči, v ktorej som ubytovaný, nie je ani zďaleka také teplo ako v našich dreveniciach doma. ... peniaze, ktoré ste mi minule dali čoskoro všetky zmiznú ... . ... mrznem a hladujem, ... z nijakého sviatku, z nijakého svätého a z nijakých Vianoc nič nie je, jeden deň je ako druhý.“
V podobnom duchu vyznievajú aj spomienky neznámeho britského dôstojníka na vianočné obdobie počas Polostrovnej vojny v Španielsku (1808 – 1814), spojené so živorením a ďalšími útrapami: „Posvätné obdobie, ktoré sa doma oslavovalo s radosťou a dobrou náladou sme privítali s utrpením a bez nálady, a čo bolo ešte horšie, nemali sme vyhliadky na to, že by sme si mohli doplniť vyčerpaného ducha únavnou bezútešnosťou ustupujúceho pochodu. Keď sme sa delili o môj „náhradný pôst“ s dvoma alebo tromi spoločníkmi, potešili sme sa vznešenou ... narážkou, že „držíme diétu s bohmi“. A keď sme zistili, že táto meditácia je príliš éterická potrava, pokúsili sme sa nasýtiť myšlienkami na výdatnejšie jedlá a živili sme sa nádejou, že na druhý deň ulovíme nejakú večeru. Nikdy nemali filozofi viac možností, ako sme mali my, úbohí vojaci, vyvrátiť ... teóriu o tom, že idey a skutočnosti sú z tej istej látky. Keby na takomto učení bolo čo len trochu pravdy, pri premýšľaní o pečenom hovädzom mäse starého Anglicka a jeho obrovských slivkových pudingoch by sme na Vianoce nezostali armádou hladujúcich nešťastníkov, pripravených zožrať sa navzájom už len z hladu.“
V roku 1808 ochutnal trpkú príchuť Vianoc v Španielsku strelec Benjamin Harris, ktorý so svojimi druhmi z 95. pešieho pluku absolvoval strastiplný ústup do prístavu A Coruña: „Niektorí z mužov v mojej blízkosti si náhle spomenuli, keď videli, že nám na ceste husto leží sneh, že je Štedrý večer. Spomienka sa čoskoro rozšírila medzi mužmi a mnohí hovorili o domove a scénach z tej noci v iných dňoch v starom Anglicku, pričom ronili slzy, keď hovorili o príbuzných a priateľoch, ktorých už nikdy neuvidia.“
V protiklade s uvedenými tvrdeniami vyznieva zoznam jedál prinášaných na štedrovečerný stôl v britskej dôstojníckej jedálni takmer ako z rozprávky: „polievka, slané ryby, baranina, pečené a varené hovädzie mäso, hydina – vrátane moriaka, šunka, hovädzí jazyk, zelenina, ... pečivo.“ Dôstojník kráľovských delostrelcov si o slávnostnej večeri zapísal nasledovné: „... prázdne fľaše od šampanského sa stretávali v strede dlhého stola a tvorili neprerušovanú komunikačnú líniu...“. Jeden z uniformovaných účastníkov oslavy posledného dňa Adventu sa obával následkov vypitého alkoholu pre svoje telo a myseľ: „Myslím si, že keď budem mať svoje množstvo, odídem. ... Keď som sa ocitol na hranici priestupku proti triezvosti, odišiel som. ... môj priateľ [však] zostal, aby dokončil Kampaň...“.
O honosnosti budov či priestorov, v ktorých sa podávala strava si netreba robiť ilúzie. Vojaci armád napoleonskej doby neboli nároční; počas ťažení proti nepriateľovi im musel stačiť polozborený dom bez strechy, väčší stan alebo maštaľ. V prípade, že sviatky strávili v spoločnosti nežnejších polovičiek vidiečanov, takéto spomienky si pamätali aj niekoľko rokov (...). Dôstojníci boli „náročnejší“, avšak aj oni museli rešpektovať realitu konkrétnej situácie. V čase mieru (veľa si ho neužili...) oslava Vianoc spravidla prebiehala v kasárňach alebo iných verejných budovách. Vybraných dôstojníkov miestni príležitostne pozývali na slávnostnú večeru k sebe domov.
Mimochodom, ako vyzerala výzdoba priestorov, v ktorých sa uskutočňovala slávnostná večera? V zmysle dnešných štandardov jednoducho, priam sparťansky. Obyčajný anglický vojak by na daný účel zrejme použil vetvičky imela (Viscum), cezmínu (Illex), vždyzeleného kríka s červenými bobuľami alebo by uplietol veniec z krušpánu (zimostrázu – Buxus). Nemci zo štátov Rýnskeho spolku, ktorí bojovali po boku Napoleona poznali vianočný stromček z malých ihličnanov; daný zvyk podľa nemeckého vzoru postupne prenikol aj do rakúskej armády – a následne aj do vyšších vrstiev spoločnosti Habsburskej monarchie. V Španielsku neznámy dôstojník nemeckej kráľovskej légie (tvorila súčasť britskej armády) ako vianočný stromček ozdobil citrónovník sviečkami a malými pomarančmi.
Vianoce a darčeky. Tento pôvodne francúzsky zvyk zo 16. storočia sa v čase napoleonských vojen postupne rozšíril do ostatných oblastí Európy. Možnosti obdarovania bojového druha alebo druhov sťažoval nedostatok peňazí. U mužstva preto išlo zrejme iba o drobnosti, napr. gombíky, malé množstvo tabaku, svojpomocne vyrobená fajka, hrebeň, ... ovocie. Dôstojník zasa mohol inému dôstojníkovi so zodpovedajúcou hodnosťou darovať kovovú tabatierku, kvalitnejší tabak, či medailón, na ktorý si obdarovaný dal namaľovať podobizeň manželky, milej či svojej matky.
...budú Vianoce. Božemôj, rok ubehol tak rýchlo; iba prednedávnom sme tu pod Santonom spoločne s Rusmi „bojovali“ proti Francúzom. Že dnes do pol štvrtej popoludní slavkovskú bitku opäť prehráme? Nevadí. Náš čas príde! Onedlho. Aspern a Essling (1809), Chlumec a Přestanov (1813), Lipsko (1813), ... obsadenie Paríža (1814). Tešte sa, francúzski „žabožrúti“! Ešte uvidíte, čo dokáže rakúska armáda a jej spojenci!
Peter Chrastina
gemeniner (vojak) IR Nr. 20 „v aktívnej službe na dobu určitú“
(t. j. iba počas vybraných víkendov).
Použité zdroje:
GRIFFITH, Rob. Christmas in Wellington’s Peninsular Army. https://daringdutycunningplans. wordpress.com/2019/12/02/christmas-in-wellingtons-peninsular-army/.
HENDERSON, Robert. Celebrating Christmas during the War of 1812. https://www.warof 1812.ca/christmas.htm
SB-Nr. 28: Stephan Wahlen (Mannschaften), 01.01.1812, WMD. In Marko Neumann. Soldatenbriefe des 18. und 19. Jahrhunderts. Heildelberg : Universitätsverlag Winter, 2019, S. 37-38. ISBN 978-3-8253-4642-3
