Pamätám si dokonca vzácny moment, kedy spustil kritiku do vlastných radov - kritizoval Slovákov, ktorí sú večne nespokojní s tým, ako sa nám tu žije, a nadávanie na Slovensko označil za národný šport. So zamýšľaním sa nad príčinami si, pochopiteľne, starosti nerobil.
Toto múdro sa ale ukázalo byť skutočne nadčasovým. Platí aj dnes, v časoch, kedy je minulosťou nielen šéf národniarov, ale aj Robert Fico, a máme vládu, za ktorú by som si ja osobne v roku 2008 nechal vŕtať do kolena. A to napriek tomu, že mi jej viacerí členovia v pravidelných intervaloch dvíhajú tlak do nebezpečných výšok.
Späť k podstate. V mojom okolí sa tento Slotom excelentne popísaný fenomén manifestuje ako veta "Tu nikdy nebude dobre".
Používa sa zakaždým, keď sa stane na Slovensku nejaká Poburujúca udalosť X, a má dať najavo presvedčenie Frustrovaného človeka Y, že táto krajina je úplná diera s neštandardne vysokou populáciou zlomyseľných ľudí. Ktorí samozrejme blokujú progres a bránia tomu, aby sme tu mali Zasľúbenú zem Z. A tak sa trochu závidí tým, ktorý už do nejakej zo zasľúbených zemí odišli.
Napríklad fandíme Zuzane Hlávkovej, ktorá po skúsenosti s korupciou odišla študovať na Oxford. Lenže - tam jedna z fakúlt nesie meno Wafica Saïda, obchodníka za zbrojným škandálom Al Yamanah. V tomto deale boli zapletení aj vládni úradníci a lietali tam miliónové úplatky (zbrojárska firma mala za týmto účelom zriadený 60-miliónovy fond).
Nechápeme, ako mohol Kmotrík zarobiť na predražovaní národného futbalového štadióna. Z peňazí nás všetkých. Priemerný Bratislavčan by mohol dostať chuť nechať to tu tak, zbaliť si kufor a sadnúť na prvý vlak do Viedne. Vystúpil by pravdepodobne na pôsobivej stanici Wien Hauptbahnhof, ktorá bola oproti pôvodnému plánu čudne predražená o viac ako 500 miliónov eur (dvojnásobne).
Lenže to nie je celý problém, namietol by Frustrovaný človek Y. Slovensko je krajina nielenže skorumpovaná, ale aj plná sexizmu, rasizmu, homofóbie. Neschopná postarať sa o sociálne slabých. No, nebudem zákerne pripomínať, ako sme ešte nedávno považovali za vzor USA, lepší príklad je Kanada. Tej závidíme rozkošného a tolerantného premiéra Trudeaua, až dokým sa nedopočujeme o jeho blackface a správaní k ženám. A obdivujeme ich sociálny systém (pozri obrázok).
Pointou nie je to, že nikde nie je lepšie, ako na Slovensku. Pointou je, že nikdy nebude dobre - nikde. Depresívne poznanie? Pre mňa skôr upokojujúce.
Bojujme za slušné a tolerantné Slovensko, ale buďme realisti a nechcime nemožné. Nech popritom máme aj chuť žiť.
PS: Aby neboli nejaké nejasnosti, Zuzana Hlávková je, samozrejme, super ♥
