Väčšina z nás začne vždy v toto obdobie hodnotiť svoje životy. Uvedomí si, že už opäť prešiel rok a následné zmeny sa zdajú už zabudnutou minulosťou. No tak veľmi nás posunuli ďalej, až si to veľakrát nechceme uvedomiť. Či už okolie alebo samotní ľudia, ktorými sme momentálne obklopení tvoria ďalšiu etapu našich životov. A opäť si to neuvedomujeme. Už nikdy neprežijeme to čo včera o štvrtej. Chceli by sme to vôbec prežiť ešte raz? Keď aj nie, snáď by sa daná chvíľka dala využiť aj lepšie alebo aspoň so správnym nadhľadom. Každý okamih si asi treba vychutnať. Však čo budeme rozprávať vnúčatám na dôchodku? Síce je to veľmi náročné a to nehovorím o únave a úsilí, ktoré víde na nivoč. No treba ísť za cieľovou vidinou. Nepustiť sa lana a odhodlane sekať cestu poriadne zarastenými chodníčkami. Podľa mojej mienky ide o celoživotný pokus hľadania užívania si všetkých momentov života, človek by sa nemal zbytočne sužovať, ale mal by si vychutnávať ktorýkoľvek okamih, na ktorý natrafí pri plavbe životom. Bola by to asi nuda, keby sa s tým už narodil. A v tom je tá krása, ak to človek nakoniec naozaj dosiahne, úsmev z pier mu už len tak ľahko nikto a nič nevezme.
Jeseň sa mi vždy spojí s padajúcim lístím, hrami farieb stromov a tieňov chladných slnečných lúčov, voňavé čajíčky, šarkany, vonné sviečky, gaštany... Je krásne sa zobudiť do pestrofarebného, síce mrazivého, rána, zapnúť si hudbu, ktorá nás vždy dostane a s úsmevom na perách vyraziť z domu hoc aj do roboty či školy. No radosť mi určite neurobí jesenné kosenie pod oknom mojej izby, hlavne ak to dátumovo padne na rannú víkendovú hodinu. Ale keď sa musí, tak sa musí. Vždy ma vie potešiť aj prechádzka večernými uličkami starého mesta, zimka vniká pod kožu, avšak vôni pečených gaštanov sa nedá odolať, aj keď ruky stratia po istom čase jemnú motoriku a úplne odmrznú, no to asi patrí k folklóru.
Stále viac zababušení vyhľadávame chvíle, v ktorých sme osamote s našim druhým „ja“ ( alebo aj tretím štvrtým, piatym... ) a neustále dedukujeme, rozoberáme, predstavujeme si, hodnotíme... Priznajme farbu, myšlienky o láske máme na raňajky, obed aj večeru. Všade navôkol páriky a čoraz väčšie šero v nás. Ide to akosi samo, zdeptaní ľudia vôkol- jeden hore dole. A už sme v tom. Či už sklamaní, nepochopení, nevypočutí, odmietnutí, zranení, nazlostení, bezradní, zronení, lietame v hlbokej sebaľútosti. Často je to len bezdôvodné tmolenie sa vo vlastnej duši, avšak keď nemáme po ruke osôbku, ktorá by nám dokázala opísať pocit štekliacich slnečných lúčov, počasie nám veru nepridá na nálade. A tak je jednoduchšie zostať sa utápať v žiali. No raz zistíme, že úplne zbytočne, a že život ide ďalej aj s ľuďmi, ktorých nechávame za sebou. Proste kašli na to, zatvor dvere, tvár sa skrátka uvoľnene. ( ako to výstižne poňal autor v jednej slovenskej pesničke ). Nie je to ľahké, ale čo dnes vôbec je? Základ je nadhľad. Pálenie sviečok a dlhodobý úkryt v byte pod prikrývkou s následným pozeraním romantických filmov a hŕby vreckoviek vôkol tiež toho veľa nevyrieši. Kde niečo končí, tam niečo začína. Čo by to bol život bez komplikácií. Ich riešenia nás posúvajú niekedy krôčikmi, niekedy míľovými krokmi ďalej, ale my sa stále budeme len a len sťažovať. Aká krásna je tá ľudská psychika...
Jeseň je pritom tak krásna, no často nepochopená. Je len na nás či sa pokúsime nájsť v nej to čaro, ktoré nám roztiahne úsmev na tvári. S vychutnaním si každého okamihu, nadhľadom, so správnou štipkou arogancie, s úsmevom na perách, šťastným duchom, empatiou k okoliu, vnímaním emócií všetkými zmyslami a sem-tam so žiadaným zabúdaním sa predsa celý život snažíme o namiešanie toho správneho kokteilu života. Sem tam ho treba trochu prisladiť, raz zase zriediť...
