„Túto povedzme kapelu tvoria zatial štyria ľudia,aj keď osobne si myslím,že postupom času nás bude aj viac.Ako prvého spomeniem môjho brata Pala,ktorý je, ako všetci z našej rodiny v podstate multitalent na nástroje, no na verejnosti nie je až taký známy, uviedol Eugen Kratochvíl. Hudbe sa venoval väčšinou v zahraničí. Momentálne je už na penzii a venuje sa oprave a ladeniu klavírov a pianín. Ladí na konzervatóriu,na vŠMU a iných hudobných školách. Ako jeden z mála ľudí disponuje absolútnym sluchom. Ďalší člen kapely je Stano Hrda, veterán slovenského bigbítu, ktorý hrával aj v prvej formácii Modus. Vtedy spolu s ďalšími kamarátmi objavil Miroslava Žbirku a v kapele hrávali spolu s nimi aj napr. Ján Baláž či Peter Krutek. Tóny tohto Dr. Hammonda Stanleyho, čo je jeho speudonym, bolo počuť aj zo skupiny Bratranci. „Tretí člen kapely Marian Malach jediný nieje karlovešťan.Svojho času pôsobil v kapele Phantoms,ale neskôr po vyštudovaní sa venoval civilnému zamestnaniu.Je vyštudovaný právnik,a láska k hudbe ho nikdy neopustila,aj keď sa jej nevenoval nikdy profesionálne.U nás hrá gitaru a ku nám ho v podstate priniesla takisto,ako nás nostalgia a spomienky na dobré staré časy,“ povedal E. Kratochvíl. Posledným členom, je samozrejme Eugen Kratochvíl, ktorého všetci volajú Jeno a cesty osudu z neho spravili jediného profesionálne hrajúceho klaviristu v tejto zostave. Precestoval ohromný kus Európy a okrem Modusu hral takmer po celom Slovensku, pričom dlhé roky hráva ako samostatný klavirista vo Švajčiarsku. Mám rád oldies, blues a bigbít, ale v mojej hudobnej produkcii hrám od klasiky až po Jazz, v podstate všetko.
„Hudba mi dáva živoný kľud. Myslím si, že robí ľudí vnímavejšími a hlavne v nás podporuje emócie. Najlepší fanúšikovia sú všade na svete.Keď vo vás ludia vycítia muzikálnosť automaticky sa stanú vašími fanúšikmi.Hudbu treba hrať srdcom a potom je to obrovská radosť,bez ohľadu na počet publika,“ informuje E. Kratochvíl.
Všetci štyria sa stretávajú, relaxujú a hrávajú v rodičosvkom dome bratov Kratochvílovcov, kde už nebývajú, ale využívajú ho na oddych a cvičenie. Ich korene sú v podstate v Karlovej Vsi a na svoju mladosť spomínajú veľmi pekne, preto sa sem radi vrátili a cítia sa tu dobre.
Momentálne veľmi neplánujú, tešia sa z toho čo je, a dúfajú, že tešiť budú naďalej aj svoje okolie. Radi sa vrátia späť do Kamel klubu, kde sa to všetko začalo. Bratia Kratochvílovi, ktorí sú spolu štyria- Anton, Edo, Pavel a Eugen, totiž už na základnej škole mali prvý koncert v novo postavenom Kamel klube. „Vtedy sme hrali prevažne veci od Beatles. Doma sme mali klavír, na ktorom sme hrávali všetci, no a ďalšie nástroje sme si vyrábali sami. Ako prvú basu sme napríklad používali luk opretý o skriňu,ktorá bola v tom prípade ozvučnica. Volali sme ju Monobasa. Bicie sme si vyrobili z maminých sít na múku,na ktoré sme upevnili kozie blany,ktoré sme si zohnali.Hietku sme si vyrobili sami a niekde najstarší brat zohnal dve činely ktoré sme na ňu upevnili.Samozrejme pedál na veľký škopek(Bubon)bol tiež samovýroba.Otec nám odniekaľ doniesol pioniersky bubon,ktorý sme používali,ako malý škopek,aj keď v skutočnosti bol vačší,ako náš veľký škopek.Naša prvá gitara bola samozrejme sedemstrunná ruská gitara od našej starej mami,ktorú sme aj neskôr preroboli na štvorstrunovú akustickú basu.Gitaru sme zohnali,ako prvú,pretože to bola vtedy nutnosť mať gitaru,“ spomína Eugen Kratochvíl.
Dnešný obraz dotvára slovami, „že v terajšej dobe je v podstate nepredstavitelné,že by sa mladí ľudia nemohli angažovať.Cesty a podporu majú z každej strany. Toto všetko, sme ale my nemali.Museli sme sa prispôsobiť skutočnostiam,ktoré dnes vyznievajú skôr, ako rozprávky,aj keď to boli tvrdé skutočnosti. Jedným slovom by som to vyjadril, asi ako nostalgiu za strateným časom v našom živote, aj keď nie z vlastnej viny.“ Teraz si hrajú pre radosť a to ich napĺňa.
