Jedného pekného slnečného pondelkového rána sa vybrala skupinka usmievavých detí s výbornou náladou a ešte výbornejšími paniami vychovávateľkami, asistentkami, ale ja obetavými rodičmi za dobrodružnou cestou spoznávania živočíšnej ríše do tej našej bratislavskej ZOO. Cesta bola naozaj adrenalínová, keďže šlo o mentálne a fyzicky postihnuté deťúrence, ktoré sa vytešovali z každej maličkosti a smiech bol hlavnou pohonnou silou. Ich entuziazmus a iskričky v očiach dobíjali „batérie“ tým, ktorí ich tlačili na vozíkoch a pri žiadnych prekážkach, či už šlo o vybavenie slovenských ciest alebo pohľady okoloidúcich, si nenechali ani raz ukradnúť úsmev z tvárí. Na údiv všetkých hneď prvý autobus zobral naraz všetkých päť vozíkov a výprava sa nemusela deliť a strácať čas čakaním sa. Všetky tváre plné očakávania samozrejme upútali všetkých vôkol, no a skutočná cesta sa začala. Našli sa aj ochotné osôbky, ktoré nám pomohli s nástupom aj výstupom a to nás ešte viac utužilo a smelo sme si vykračovali za svojím cieľom. Ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa na mieste. Čo môže byť lepšie ako výuka s priamym živým materiálom. Hneď sa vníma všetko ľahšie a je to pochopiteľnejšie, ako si to len sucho predstavovať v triede. Veď vidieť naživo pľuť šimpanza do davu ľudí, to predsa utkne v pamäti. Pri troche „šťastia“ sa na nás môže usadiť aj jeho DNA, no a kto by radšej o tom len počúval. Tomu sa predsa nedá odolať... po dôkladnom obzretí každého tvora, plní dojmov a únavy, no ešte s väčšími úsmevmi sme sa pobrali domov. Opäť sa nám pošťastilo a všetci sme sa s dovolením pána vodiča „nasáčkovali“ do prvého autobusu, ktorý sa nám hodil. Keďže sme nemali priamy spoj, prestupovali sme na Trnavskom mýte ( v pondelok popoludní). Nasledujúce riadky budú ako vytrhnuté z filmu, nad ktorými ešte stále viacerí rozmýšľame či to nebol len sen. Ako sme si tam tak postávali v dobrej nálade a „zažratí“ do rozhovoru plní emócií z posledných hodín, podišla ku nám sympatická pani a milo s nami nadviazala komunikáciu ohľadu práce s takýmito deťmi so slovami obdivu a úcty. Keďže takéto situácie určite každý z nás nezažíva bežne, zamyslela som sa o čo tu môže ísť, hľadala som možné pochybnosti a bola som opatrná voči každému slovu, veď koniec koncov žujem v dnešnej dobe. No teraz sa za to až červenám, že moje zmýšľanie bolo hneď z takéhoto súdka, pretože sa zdá, že dobrí ľudia sa ešte vždy nájdu. Ale opatrnosti asi nikdy nie je dosť a treba si najprv „oťukať“ s kým sa dať do reči a s kým nie. Prešlo pár minút a náš autobus sa dostavil, až mi bolo ľúto ukončiť rozhovor s takým emancipovaným človekom, no ukázalo sa, že na daný spoj čakala aj pani. Tak sme spoločne všetci nastúpili ( opäť všetkých päť vozíkov naraz, až sme si mysleli, že v tom musí byť už mágia) a ponorený do debát horlivo komunikovali každý o tom svojom. Pani bola veľmi milá a vyžaroval z nej rešpekt k takejto práci, čo mi veľmi lichotilo, no neustále som dávala na správnu mieru že je to len málo, ktorým ľudia s vyštudovaním špeciálnej pedagogiky môžu prispieť k šťastiu detičkám, pre ktoré sa rozhodli budovať kariéru. Keď sa blížila naša cieľová zastávka, začala som sa lúčiť a poďakovala som sa za príjemnú reakciu, ktorá nesmierne potešila. Keď tu zrazu ako už vystupujem pani podíde bližšie a podáva mi ruku. Gesto som opätovala a urýchlene vystúpila na signál, ktorý sa rozozvučal. V tej rýchlosti som si ani poriadne nestihla uvedomiť čo sa stalo. Stála som vonku na zastávke a pomaly otvárajúc dlaň nachádzam v nej tisíc slovenských korún.
Pohľad a úsmev plný srdiečka pri podávaní ruky mám stále pred očami a táto scéna ako vytrhnutá z rozprávky mi vždy vyčarí úsmev na tvári a obdiv pre neznámu pani z autobusu. Keďže som sa nestihla ani poďakovať, čo ma veľmi mrzí, možno sa mi to podarí aspoň takouto cestou a rada ňou vyslovím jedno veľké :“Ďakujem.“ Aj keď možno nie až také veľké ako tie deťúrence , ktoré sa potešia niečomu novému v ich triede čo im spríjemní vyučovanie z tohto darčeka. Ešte raz: Ďakujeme!
