Veľa krát je človek tvorom nepoučiteľným a ľahostajným. Až sa jedného dňa zobudí a zistí, že od neho závisia nejaké tie malé „uzlíky“ a veta „mne sa to predsa nemôže stať“ sa stala najväčším nonsensom. Pošmyklo sa. Nuž v takomto prípade sa buď obeť samého seba vzchopí a prejaví sa charakter osobnosti alebo sa dotyčný vyparí a v bezduchom ponevieraní bude i naďalej pod vplyvom namýšľania si v záchrane vlastného ega páchať iným nešťastie. Aj takto vznikajú slobodné matky či otcovia. Niekedy z mladíckej nerozvážnosti, no niekedy z nezhôd partnerov, problémov vo vzťahoch, výchove, trápení vlastného ducha, nevere ba dokonca úmrtím jedného z rodičov. Nečakané zádrhle života, ktorým treba čeliť. V takýchto prípadoch už nejde len o náš život, ale hlavne o osudy našich detí. Preto naše záujmy, často pocity a myšlienky, idú bokom a plná pozornosť je venovaná tím, pre ktorých sa ešte stále oplatí žiť. Často zostávajú slobodní rodičia po celý život na všetko sami. Snažia sa deťom dať lásku za dvoch, vynahrádzať druhého rodiča najviac ako sa dá. No nepripustia k sebe viac osobu, ktorá by ich mohla milovať a pomáhať im v dobrom aj v zlom, možno už len zo strachu z opätovného popálenia sa či straty. Avšak niektorí takéto mosty k bližším citový vzťahom nepália a po čase dokážu opäť ľúbiť a odovzdať sa, aj keď opatrnosť zohráva vážnu rolu. Ľudská psychika ja naozaj nevyspytateľná a to bohužiaľ aj v prípadoch, keď sa do seba zahľadia dvaja ľudia a zrazu nastane totálny zlom kvôli deťúrencom z predchádzajúceho manželstva. Láska v tomto prípade musela naozaj hory prenášať a vďaka deťom sa to zistilo poriadne včas. Keď sa stretnú dvaja ľudia, ktorí prežili podobnú minulosť ( ako už vo vyššie spomínanom sitcome ) zistia, že konečne ten druhý chápe čím prešli. Často sa dokážu dopĺňať viac akoby si pripustili a o spoločné témy niet núdze. Nájdu svoju spriaznenú dušu, či už kamarátsku alebo partnerskú a veľa krát sa začína ich nová etapa života. Takýchto ľudí si väčšinou deti k sebe pripustia viac, vedia sa totiž lepšie vcítiť do ich situácie, nie je na nich robený nátlak a vedia, že ich názor je naozaj dôležitý. Dieťa by tak opäť mohlo sledovať ženské i mužské zastúpenie v rodine, aj keď určite niekedy vynahrádzanie druhého rodiča muselo byť zábavné ( veď len také opravovanie auta s mamou či pečenie s otcom ). Avšak všetko pomaličky a s rozumom... Taktiež zaujatie stanovísk detí musí byť rozhodne zaujímavé, veď kto by sa už len tak z ničoho nič delil so svojimi hračkami alebo pri dospievajúcich jedincoch, v ktorých sa búria hormóny by mohlo dôjsť k zaľúbeniu k nevlastnému súrodencovi . Rodičom asi nebude všetko jedno. Nuž ale však čoby to bol život aj bez takýchto prekvapení...Samozrejme nie vždy je spoznanie takýchto dvoch ľudí rovnaké; sto ľudí, sto chutí...
Vnútorná sila, ktorú musia rodičia v sebe nájsť a nechať ju zaplaviť iné pudy, ľútosť a živé spomienky je ako opäť nájsť dych. Veď deliť svoju lásku nejde na počkanie. Nájsť v sebe istotu a dokázať dôverovať chce určite veľa trpezlivosti a nevyhasnuteľnú motiváciu pre nádej. Kto to nezažil, nevie. Ja môžem len ťažko polemizovať na danú tému, rozoberať ju zhora, zdola, zľava aj sprava. Môj pokus o vcítenie sa je len chabou predstavou skutočnej situácie. No zamýšľaní nikdy nie je dosť, veď čo keď to práve postihne aj mňa...
