Často dokážu rozčertiť najmä platby, o ktorých konečných výsledkoch nemáme ani predstavu. Prudké zamýšľanie nad touto skutočnosťou dokáže len neželane zvýšiť krvný tlak a preto sa radšej „automaticky“ poddáme systému a dane zaplatíme ako samozrejmosť, aj keď s citeľne bubľujúcou krvou a poriadne prižmúrenými očami. Už len pre naše zdravie...
No predsa len zamyslenie o pochodoch našich daní postihlo už každého z nás. Bohvie na čo vôbec prispievam. Možno podporujem niečo o čom zaryte tvrdím opak a som totálne proti. Z mojich daní je možno vystavaný park alebo dom nejakého „zazobaného“ úradníka, podpora mladej krvi v umeleckej tvorbe alebo som prispela na demoláciu môjho obľúbeného kina, ktoré bolo jediné v mojej štvrti, no nemám o tom ani potuchy. Nie je ani vylúčená pomoc ( resp. snaha o ňu ) pre závislých alkoholikov, narkomanov a rôznych čudných individuí , ktoré nie jeden krát už na mňa slovne alebo fyzicky zaútočili ( no našťastie boli pod silným vplyvom „svojich každodenných chlebov“ ). Vyzerám snáď ako charita? Nechcem vyznieť ako totálny sebec, no keďže som realista, len ťažko si viem predstaviť ako si za peniaze, ktoré dostanú zadarmo ( pričom ja som v práci strávila viac času ako doma a o mojej psychickej ujme ani nehovorím ) kúpia jedlo, nebodaj si zaobstarajú nocľah ( pre zmenu vnútri, aj keď určite má svoje čaro spať na čerstvom vzduchu, čím si asi kompenzujú svoj životný štýl ).
Avšak na druhej strane ja mám to šťastie zobudiť sa každá deň vo svojej vlastnej posteli, dať si na raňajky to na čo mám chuť, môžem sa prejsť do roboty na svojich vlastných nohách, byť vôbec schopná vykonávať náplň môjho povolania a v neposlednom rade si uvedomovať toto šťastie.
No napriek tomu som vykorisťovaná štátom, pritom sa mám tváriť spokojne, pretože inak by mi dal pocítiť, ako sa mi doteraz dobre nažívalo... Keďže mám tú česť vlastniť občianstvo tohto neobyčajného štátu, pokúšam sa riadiť aj jeho pravidlami ( aj keď sa mi niekedy zastavuje rozum ), no na „zbytočné škriepky“ bohužiaľ naozaj nie je čas.
