Pravda je taká, že tento výrok mi bohužiaľ príde strašne nereálny. Ale asi sto ľudí, sto chutí. Môj bežný týždeň totiž vyzerá nasledovne:
Päť dní v týždni, približne tridsať hodín, si odsedím v školičke. Veľa ľudí si myslí, že top je všetko. Všetky moje povinnosti. Neviem či sa mám začať smiať alebo plakať. Lebo to nie je len o prítomnosti v danej budove a snahy sa realizovať a primäť silu v pozornosť každý okamih výučby. Keď človeku „padne“, nemá čas na oddych. Pre kvalitné vedomosti je potrebné venovanie sa príprave aj pekne mimo školy. Čo sa nestihne v škole, musí sa pekne krásne dobrať doma, plus samozrejme potrebné veci nad rámec na budúce realizovanie sa v danej tematike a celkové pochopenie- nehovoriac o študijných osnovách, v ktorých sú najlepšie schválené všeobecné základy, predsa. Samozrejme týmto si preskákali všetci. Teraz si možno viacerí povedia, že v mojom veku bol aj pre nás svet gombičkou. Avšak doba sa mení. Ľudia. Okolnosti. Poznatky. Rozrastá sa ale ja rozsah ľudského chápania?
Okrem školy navštevujem kurzy angličtiny, nemčiny a žurnalistiky. To zaberie taktiež dosť času- samotná výučba, príprava... ale aj taký transport- veď kde by si študent tak ľahko dokázal zarobiť na vlastné auto. Keďže deň má len dvadsaťštyri hodín a nemálo času zabijem len svojou prepravou z miesta na miesto, čas v dopravných prostriedkoch využívam taktiež naplno. Či už pchaním vedomostí do hlávky, relaxom- buď s hudbou v ušiach alebo vyžívaním sa v tvorení môjho písomného prejavu a snahu o jeho rozvíjanie, alebo doplnením živín do tela- aj keď to by sa v MHD nemalo, ale pssst... Keďže niektoré veci človek v šesťdesiatke neurobí, treba sa v tomto období života aj vyblázniť. Tvoriť spomienky, ktoré budeme rozprávať vnúčatám. Často vyčerpaný a preplnený povinnosťami, ale „žúrky“, koncerty, festivaly sa len tak neodmietajú. Oddych sa odsunie na vedľajšiu koľaj a keď už žiť, tak naplno. Usmievavé chvíle s kamarátmi dokážu zresetovať. Bohužiaľ nič nie je zadarmo a aj na tieto okamihy sú potrebné financie. Preto sa raz týždenne dostavím do roboty a odmakám pár hodín. Na vykrytie najmä piatkových večerov, víkendových akcií a pod.- na odreagovanie. Veď „vyciciavanie“ rodičov je dostatočné v miere vzdelávania, stravovania... Nuž, snáď vedeli do čoho so mnou idú:-)...
Škola, ktorú ctím svojou návštevou, žije svojimi trojmesačnými Olympijskými hrami už 21. rok. Bláznovstvá študentov od rána do večera, rozdelené do štyroch disciplín: športové, umelecké, vedecké a netradičné, zapĺňajú priestory, myšlienky, duše, okamihy... Športové zápasy, umelecké vystúpenia, vedecké testy, a netradičné šialené zábavky, v ktorých triedy medzi sebou súperia s úsmevom na perách a kreativitou ( niekedy ťažko nepochopenou ) do vyčerpania energie. Naháňačky po celom meste, hľadanie fantóma, zbieranie cestovných lístkov, hádzanie sa v lístí v Sade J. Kráľa- zlaté, študentské časy.
Popri tomto všetkom si treba sem tam aj pospať, najesť sa, napiť... S rodičmi a bratom sa padne vhod občas tiež porozprávať. – Užiť si aj rodinku.
Neustále prúdy myšlienok unavujú niekedy viac ako samotná činnosť. A ešte, keď rozum zaplaví omamná vôňa sladkej eufórie z niekoho „maličkosti“. Totálne ošalenie. Len tak z ničoho nič a usadené v hlávke napevno. Tak krásne rozplývanie, no márne sústredenie. Časové skĺbenie často pripomína hlavolam, ale správna cestička sa vždy nájde keď sa chce.
Určite sa tu týmto nechcem rozhorčovať ako študenti nemajú čas ( lebo sa to na všetkých ani nevzťahuje ) a že je to strašné obdobie. Práve naopak- za nič by som ho nevymenila. Vždy tu budú pozitíva aj negatíva. Čas plynie a porovnávať obdobia života je odvážne. Len či správne?! Aj malé detičky majú svoje problémiky, ktoré sú pre nich tými najväčšími na svete. Primerané veku. Nevieme si presne predstaviť čo bude- nie to ešte problémy spojené s budúcnosťou, ale vieme presne čím sme už prešli, a s týmito obdobiami spojené strasti a problémy máme už predsa preskákané.
