Koniec

Obava ti bráni kriku,

Hlavu mútiš do zániku,

Snaha silu v pohyb prijmäť

Ruka – meču rukoväť,

Chlad ti zmrazí celé telo,

Keď kovové prsty zapchajú to leporelo,

Čo kosti trčia všade okolo.

Bolesť sa stáva minulosťou,

Strach bol chvíľu vážnou témou,

No pocit úľavy a potešenia,

Vítajú stavy uvoľnenia.

A plný obraz z celého vedomia

Sa stáva hlavnou témou predstavenia.

Hriechy plné pochybností,

Ako i víťazstvá malicherností,

Pozerajú na tie kosti.

V tom sa úsmev blažený,

Ktorý sa stále nemení

Stáva poslednou kapitolou bez zmeny.