Novoročné predsavzatia

Je vôbec potrebné zadávať si predsavzatia? Prečo každý proste nezmení čo chce hocikedy sa mu zachce? A keby sa mu aj nezachcelo, je to len jeho vec... No novoročné predsavzatia patria už asi k celoročnému folklóru. Určite k tomuto slovnému spojeniu patrí nekonečné množstvo usmievavých spomienok. Stačí si len zaspomínať. Ženy určite dobre poznajú predsavzatie typu ako: „Nebudem si ohrýzať nechty.“, väčšina sa počas sviatkov drží, aj keď po nástupe do roboty po vynaložení všetkých úsilí, či chcú či nie po pár dňoch je po manikúre, ( ktorá vydržala až celý týždeň! ) ale chybu možno kľudne pripísať nekvalitným kozmetickým výrobkom. Pch, veď kto by si už len dokázal obhrýzť nechty s niekoľkými vrstvami laku proti okusovaniu nechtov... A určite to nebude zvykom a stresom z návalu povinností. Predsavzatia ako: „Nebudem obhrýzať ceruzky.“, „Podelím sa s kamarátmi o lentilky.“, „ Predtým než hodím ponožky do špinavej bielizne, každú z nich obrátim.“, „Obmedzím stravu vo fast foodoch a radšej si urobím šalát.“, „Urobím si poriadok v skrini.“, „Vrátim veci bývalému, ktoré sa ešte stále nachádzajú u mňa.“ ako aj „ Nebudem nadávať v emotívnych chvíľach.“ sú na prvý pohľad maličkosti, no na ich základe sa postupom času buduje a vznikajú buď tradičné predsavzatia, alebo taktiež vymykajúce sa normám. Nároky a očakávania rastú vekom a s nimi aj predsavzatia. Len také „obyčajné“: „nebudem klamať“ však nie je typické len pre tých najmenších. Každému je jasné, že klamať sa vôbec ale vôbec nevypláca, no skôr ako vymyslíme adekvátnu náhradu za výmysel ( prifarbenie skutočnosti ), naše psychika má už klamstvo domyslené do posledných detailov a často uprednostníme túto jednoduchšiu, no rizikovú dráhu za dobrodružstvom a naše svedomie sa tvári, že je duchom neprítomné. Častý výskyt môžeme pripísať aj predsavzatiam: „ Prvoradé je štúdium.“, „Budem pomáhať s domácimi prácami.“, „Biť mladšieho súrodenca sa nevypláca.“, „Nenechám sa vyprovokovať okolím.“, „Nebudem drzý a zbytočne si vyrábať problémy.“ a iné ďalšie, ktoré spadajú do kategórie školopovinných mladých ľudí. No v tomto veku nie je ľahké si udržať jazyk za zubami, preto je hodné ocenenia už prvoradá myšlienka. S narastajúcimi skúsenosťami a povinnosťami sa menia aj predsavzatia. , „Byť zodpovednejší k svojím úlohám.“, „ Viac času venovať rodine.“, „Pomáhať ostatným bez vidiny vlastného osohu.“, to všetko sa časom stále pokúšame zdokonaľovať. Naše činy neovplyvňujú už len naše životy, ale závisia od nich aj iní, nám veľmi blízky ľudia. Žijeme len raz a preto by sme sa nemali zasvätiť len práci, lebo okamihy s rodinou nám nič, nikdy a nikto nevynahradí. Ďalšie túžobné priania našej psychiky ako napr.: „Nebudem sa prejedať.“, „Obmedzím sladkosti.“, „Budem sa zdravo stravovať.“ či „ Čokoláda pre mňa neexistuje.“ sú podľa mňa úplne zbytočné. Ľudské telo nie je stavané, aby zvládlo kŕčovité odopieranie si vecí, ktoré mu dodávajú energiu len tak zo dňa na deň, a nie to ešte keď má pred sebou množstvo druhov tôrt, zákuskov, pudingov, koláčikov a nekonečne veľa ostatných maškŕt. Priam naopak, celkom ľahko možno čeliť novoročným depresiám zo zlyhania. Preto sa treba psychicky vyzbrojiť čo najlepšie a netreba nič preháňať. Čo tam po hranici, všetko má svoj čas a keď naozaj chceme na sebe niečo zmeniť, tak to aj zmeníme. Nemusí to byť zo dňa na deň, nechceme sa predsa zrútiť, ale pokúsiť sa o uplatnenie svojho presvedčenia. Či to bude na začiatku roka, v strede alebo na konci je úplne zanedbateľné. Hlavné je, že ak niečo chceme skutočne docieliť a nie je to pre nás jednoduché, dokážeme sa prinútiť a budeme sa dokonca tešiť z konečnej výhry samých nad sebou. Celkom pekným novoročným predsavzatím je: „Nebudem si dávať novoročné predsavzatia.“ Nejak bolo, nejak bude. Život si treba vychutnávať veľkými dúškami a nie sa stále len obmedzovať, korigovať svoje chute, ale naplno žiť a využívať príležitosti ako sami prídu a robiť len to o čom sme presvedčení. Neustále je čo vylepšovať. A predsa spontánne myslenie a činy je to najkrajšie riešenie všetkých situácií. Novoročné predsavzatia tu vždy boli, sú a a ja budú. Ľudia sú často na seba až príliš kritický a vôbec na sebe nevidia kladné stránky, ktoré im druhí závidia. Zakladajú si stále na vyšších nárokoch, ktoré na seba kladú, no často zbytočne. Iní zas neradi na sebe hocičo menia a už vôbec nie len kvôli číslam v kalendári. Niektorí sa poddajú väčšine a len tak symbolicky, športovo si dajú predsavzatie, ktoré si možno na druhý deň ani nebudú pamätať. Sto ľudí, sto chutí. Je zaujímavé pozorovať a porovnávať ľudí na Silvestra, deň ako iný a pri tom tak výnimočný. Ľudia sú ako vločky, ktoré kým padnú z oblakov zmenia svoj tvar a potom splynú všetky do jednej ucelenej prikrývky.