Nie každý z nás má to šťastie rodinu mať. Nie každý z nás si tú svoju váži. Nie každý z nás má to šťastie spoznať jej hodnotu skôr, ako sa mu tie jeho hodnoty rozpadnú ako domček z karát... Niekedy proste človek nemá dosť sĺz na to, aby zo seba vyplakal všetko, čo ho ťaží. Niekedy nám stačí hlboký nádych a výdych, vstaneme a ideme ďalej. Ale niekedy to nestačí.
Zvykli sme si o problémoch nehovoriť, keď je nám ťažko. Doma nechceme zaťažovať partnera ani rodičov, aby sa nebodaj netrápili. Nechceme sa priznať deťom, veď sú malé a nepochopili by to a v práci radšej o problémoch nehovoríme, aby naše slabé stránky niekto v nestráženej chvíli nezneužil. A tak si svoje problémy nesieme sami vo svojom vnútri. Ukladáme ich do najtajnejších kútov duše, vytesňujeme hlučným smiechom zo svojho vedomia do podvedomia. Von z hlavy však, potvory, nechcú.
Pravý význam
Potom sa to stane. Tá, navonok silná bublina okolo nášho vnútorného sveta pod ťarchou problémov, na ktoré sme, vlastným rozhodnutím nikoho nezaťažovať, sami, praskne. Rozsype sa nám celé naše vnútro. Zrazu nám aj silný človek pred očami chradne, ako odtrhnutý kvet. Nedarí sa mu pozbierať, nieto ešte popriliepať späť tie opadnuté lupene jeho zranenej, chorej duše. Rozhliada sa okolo a hľadá, kto odpovie na jeho nemé volanie o pomoc?
A tu sa mu spoza rozmazaných sĺz vynárajú z diaľky pomocné ruky. Ako prvá ich podáva rodina. Môžeme sa snažiť zatajovať pred partnerom veci, tváriť sa, že je všetko O.K. Srdcu, ktoré nám sľúbilo vernosť v dobrom aj zlom, neunikne nič. Zrazu, ak naozaj stojíme o pomoc, otvoríme uši aj pre jeho povzbudivé slová, rady a odhodlanie nenechať nás padnúť. Zrazu sa z nás rinie von všetko, čo sme mu za tie roky (ne)chceli povedať. Pozeráme na neho s ešte väčšou láskou a úctou, ak keď sme si povedali, že toto je človek, s ktorým chceme stráviť celý svoj život. Až teraz tie slová nadobudnú pravý význam.
Deti svojich rodičov
Môžeme mať hoci aj 30, 40 rokov, ak máme stále svojich rodičov, buďme si istí, že ďalšia pomocná ruka príde práve od nich. Môžeme s nimi roky udržiavať len sporadické vzťahy, lebo, veď sú ďaleko, majú svoje problémy a naše nechápu alebo nikdy nechápali (ale chápali, len sme to nevideli), stačí im ukázať, že stojíme o ich pomoc a ona príde.
Pre rodičov sme vždy boli a stále sme ich deti, ktoré sa im kedysi s dôverou schúlili v ich ochrannom náručí. Mama nikdy nezabúda na prvý pohyb dieťaťa v brušku, na prvé kroky, prvé dni v škole ani promóciu či svadbu svojho dieťaťa. Otec nikdy nezabudne, keď mu dieťa po prvý raz povie tato alebo si s ním po prvý raz sadne ku chlapskému rozhovoru. Nikdy by nezabudli, keby sme si bez pomoci, v zdanlivej bezradnosti, siahli na život, ktorý nám pred rokmi z lásky dali, a o ktorý sa občas aj strachovali. Jedno naše sebecké rozhodnutie im ich dieťa zoberie navždy.
Odhalené charaktery
Nech už sa to zdá akokoľvek otrepané, v núdzi naozaj spoznáš priateľa. V krízových situáciách sa ľudia vyzliekajú z pretvárky a ostanú len ich nahé charaktery. Vtedy zistíme, koľko rúk sa pohne naším smerom, koľko chrbtov bude hľadieť do našej tváre a koľko neznámych tvárí sa na nás úprimne usmeje. Vtedy zistíme, že sú nám tie desiatky telefónnych čísiel v mobile celkom nanič, lebo nám ho zdvihne len zopár, ku ktorým pribudnú nečakane ochotné čísla nové.
Deti sú malé? Nepomôžu a nerozumejú? Nie, deti hlavne vnímajú. A vyrastie z nich len to, čo si z nich vychováme. Ak im nikdy nedáme najavo, že v živote sú aj ťažšie dni a že aj ocko s mamou občas musia plakať, aby sa na ne mohli potom zase usmiať, nečakajme, že nás v našich trápeniach neskôr pochopia. Čo však čakať môžeme, že sa im raz možno tak isto tá ich silná bublina okolo ich krehkého vnútorného sveta, rozpadne.
Mať na čom stavať
Rozprávajme sa s deťmi, rozprávajme sa s partnermi, rozprávajme sa s rodičmi i naozajstnými priateľmi o všetkom, čo nás teší aj trápi, lebo rodina vytvorí okolo nášho vnútorného sveta pevný základ. A keby sa predsa len stalo, že budeme potrebovať pomocnú ruku, vieme, u koho ju hľadať. Už nemusíme cez slzy naslepo tápať. Vážme si ju, lebo milujúca rodina stojí vždy pri nás. Či sme hore, alebo sa z pádu zviechame dole. Rodina je základ, na ktorom treba svoj vnútorný svet stavať. A nikdy nie je neskoro začať.
