Venované tým, ktorí náhodou naďabia na tento môj zbabraný deň a tebe, mojej najlepšej kamarátke.
Od rána plynul celý deň pohodovým tempom. Poctivo som prežívala hodiny v škole a prestávky obohatené Marquézom a jeho Sto rokmi samoty. Všetko bolo super. Nálada v triede aj napriek písomke vynikajúca. Aj tá moja. Mám na sebe nové tričko, ktoré som si kúpila v Maďarsku, na ktoré som si poctivo zarábala. Ale ty si si to nevšimla :( Nevšimla si si ani to, že pomali mesiac sa šprtám v prácach na prijímačky! A v tom tá sms-ka. Že čo sa so mnou deje. Nevieš? Ty to nevieš? Len to, že sa snažím niečo dosiahnuť, aby som nezapadla do zabudnutia. Pamätáš na Vianoce? Išli sme von. My dve a naši bratia. Strašne som sa tešila! Dopísala som práce a chcela som aby si si ich prečítala. Zhodnotila. Ale aj okritizovala. Ale nie, hneď ako som ťa videla som vedela, že niečo nie je OK. Prečo si to nepovedala? Ivo? Doma? Ty si nič nehovorila iba namrzene pozerala. Vieš, keď sa mi "posmievaš", že namám chalana, dobre. Šak ja znesiem veľa. Ale skús sa vžiť do mojej kože. Aspoň raz.
Chcem sa s tebou porozprávať! Nemáš právo hádzať mi niektoré veci do očí a pritom si nechceš vypočuť... mňa! Odporúčam dvihnúť mobil, pretože sa to potom nijak nevysvetlí. A to nechcem! Ale už nechcem ani ďalší pokazený deň. Chcem sa smiať! Usmievať! Nie chodiť ako bez duše, zamyslene a smutne.
PS: Viem, som neobjektívna. Môžte ma obviňovať. Zavrhovať. Ale nezabudnite sa usmievať! Pretože jeden jediný úsmev mi môže tento deň vylepšiť a viem, že aj vám. Tri, dva, jedna....úsmev....
