Hodinka dvadsať

So svojim notebookom. Na svojej zelenej deke. A robím, vlastne nerobím to čo by som mala. Mala by som si písať domácu na piatok ale nie a nie sa prinútiť. Radšej som na internete. Myslela som, že túto vetu už asi nikdy nepoviem ale je to tak. Nechce sa mi to veriť!

Na strednej som neznášala hodiny informatiky kedy moji spolužiaci už niekoľko minút postávali pred učebňou a nedočkavo prešľapovali. Nedaj bože aby sa profesor opozdil. To už poniektorým hrozili abstinenčné príznaky. Nechápala som. Niesla som si v ruke knihu a bola som rada, že mi da každý pokoj a môžem sa vrhnúť na Markéza. Aj táto veta znie pri mne nanajvíš podivne. Na základke som sa kníh bála ako čert svätenej vody! To boli ale časy :) 
 
A teraz keď by som sa mohla venovať činnosti zaujímavej, duchaplnej a aj by som sa niečo naučila. Robím presne to čo moji spolužiaci. Surfujem. Pozerám. Čítam. Zháňam. Robím všetko len aby som nepísala. Musím to urobiť! Domáca je domáca a patrilo by sa ju urobiť, veď máme hodinu s milým pánom profesorom, ktorý ma počas celých mojich ústnych prijímačok podporoval. Nevie o tom a ani sa to nedozvie, teda dúfam ;) Sedela som na 
stoličke ako kôpka nešťastia a smiala sa. Sama na sebe. Viem kritický okamih a ja nie aby 
som sa tvárila vážne! To občas neviem. Nedokážem. 

Aká som taká som. Som jednoducho žena.

Slová básnika. Jacquesa Préverta. Úplne to vystihol. Pravda podľa môjho subjektívneho názoru. Možno si niekto povie, že ku mne sa tieto slová nehodia. No a čo! Budem vám oponovať a bodočka :) 

PS: netreba hľadať súvislosti. Momentálne ich nehľadám ani ja. Iba cítim a píšem.

PS pre Vymýšľajka: Ďakujem ;)