Kto by to naňho povedal?

Obďaleč na studenej lavičke sedí, pri ešte spiacej fontáne, mladé dievča. Z diaľky vyzerá Sabina ako kôpka nešťastia oblečená do hrubej zimnej bundy. Spod veľkej zafúľanej čiapky vykúkajú na okolitý svet dve veľké oči. Ukrytý je v nich smútok, beznádej, samota,... Celá tvár bez jediného znamienka či špiny je orámovaná neposlušnými hnedými vlasmi, ktoré sú sčesané do dlhého zapleteného vrkoča. Sabinine drobné ruky drobia tvrdý rožtek pre jej malých operených obdivovateľov. Holúbky pokojne zobkajú dary svojej priateľky.
BUM – BUM
„Ty kokso, to bola rana!“ Teší sa približne pätnásťročný chalan z práve buchnutej petardy.
„Daj ešte!“ Povzbudzujú ho kamaráti.
„Ste normálni?!“ vyhŕkne na nich Sabina. „Čo vám tie úbohé zvieratá urobili?“
„Aha, tá špina hovorí!“ poznamenal jeden zo skupiny chalanov, zapaľujúc pritom ďalšiu petardu.
BUM – BUM
BUM – BUM
„Čo sa to tu robí?“ zasiahne do poriadne hustej atmosféry Mário. Mladý muž oblečený v peknom čiernom obleku s ružovou košeľou a viazankou. „Okamžite choďte niekde inde, lebo na vás zavolám policajtov! Rozumeli ste?“
„Choď do...! Čo si mi mater, že mi rozkazuješ?“ vykrikuje hlavný aktér zo skupiny chalanov.
Tak, či tak pomaly odchádzajú. Miesto pred fontánou sa opäť zahaľuje do svojej prívetivej a pokojnej atmosféry. Mário v zápale rozčúlenia pozabudol, že do tejto aféry zasiahol nie kvôli holubom, lež kvôli dievčaťu. Po svojom rýchlom ukľudnení Mário zistil, že mladá žena, ktorá ho zaujala na prvý pohľad je preč. Trocha sa ešte poobhliadol a pobral sa do práce.
Sabina sa už počas ich výmeny názorov stihla vzdialiť. Chlapca v obleku pozorovala spoza rohu. Keď odišiel vrátila sa k lavičke. Zhlboka sa nadýchla a zacítila jeho vôňu.
Postupne sa celá ulica zahalila do večernej tmy. Ľudí ubúdalo. Kostolný zvon odbil sedem hodín. Sabina sa pobrala z námestia preč. Nie však domov. Ten stratila už veľmi dávno. Po takmer pustej hlavnej ulici sa pobrala smerom k autobusovej zastávke. Zastal, nastúpila. Štikla lístok a sadla si do najbližšieho sedadla. Vzadu je aj Mário. Začítaný do denníka, ktorý mu zakrýva celý výhľad. Autobus si to trielil poloprázdnym mestom až zastal na konečnej. Dvere sa otvorili a začalo vystupovať tých pár ľudí, čo sa viezlo až tu. Medzi prvými vystúpila Sabina a medzi poslednými Mário. Za celý čas si ju nevšimol, ale až teraz. Jeho chvíľkový vnútorný boj prezrádza mimika tváre. Rozhodnutie bolo ale jasné. Rýchlymi krokmi sa pohol smerom k Sabine. Tá sa prepletala medzi spleťou ľudí aby sa do útulku pre bezdomovcov dostala čo najskôr. Mário išiel za ňou skoro na dva metre. Hnala ho zvedavosť, kam to má namierené táto osôbka. Odpoveď dostal onedlho. Zelená ulica a veľká žltá budova. Sociálna pomoc pre ľudí bez domova. Sabina vkĺzla dnu. Mário priskočil k dverám a otvoril ich. Títo dvaja mladí ľudia tam stáli oproti sebe, pozerajúc sa navzájom do očí, bez jediného slova.
„Mohli by ste sa kúsok uhnúť?“ namrzene povedal fúzatý pán.
„Prepáčte, nechcel som zavadzať.“ hneď sa ospravedlňoval Mário.
Už-už chcela Sabina ujsť. Jej dlaň ale chytil v poslednej chvíli Mário.
„Ahoj, nešla...“ zajakal sa Mário „Nešla by si sa prejsť alebo ísť na kávu?“
„Ja? Neviem či je to dobrý nápad.“ oponovala Sabina.
„Podľa mňa je to ten najlepší.“ hovoril a zároveň na ňu žmurkol.
„Si si istý, že chceš ísť s niekým ako som ja von?“
„Stopercentne a dokonca oveľa viac!“
„Veď sa na mňa lepšie pozri! Vieš ty vôbec kde si?“ rozhliadla sa okolo seba Sabina. „A s kým?“ dodala tichúčko a bolestivo.
„Viem! Som v žltom dome na Zelenej ulici s veľmi zaujímavou dievčinou, ktorú som dnes ráno stretol pri fontáne. A potom som ju videl ako vystupuje z autobusu a...“
„Dosť, prestaň!“ prerušila ho Sabina. „Vidíš čo mám oblečené!“ Z očí jej vyhŕkla slza. A ďalšia.
„Neplač.“ zaprosíkal Mário a rukou jej osušil slzy.
„Vidíš to? Ty máš pekný čistučký oblek, ale čo ja?“
„Ale ja ťa vidím inak! Si veľmi pekná, príťažlivá a zaujímavá baba. Ktorá mi chce dať košom len na základe oblečenia.“
„Nie si ty tak náhodou blázon?“ nedôverčivo sa spýtala Sabina.
„A keby som bol, tak ideš?“
„Hmm“ tak milo a zároveň za naňho zadívala.
„To je áno?“
„A keď s tebou pôjdem, tak...“ v Sabininej hlave vírili myšlienky ako to najväčšie tornádo.
„Tak budem strašne rád.“
„Dobre teda, ak počkáš takých desať minút.“
„Budem tu.“ žmurkol Mário a pobozkal jej drobnú rúčku.
Sabrina zamierila k schodišťu na konci chodby. Ešte raz sa otočila k Máriovi a už išla hore ku svojej skromnej malej izbičke. Otvorila dvere, vošla dnu. Zo skrine vybrala tie najlepšie šaty, topánky, kabát. Stála pred zrkadlom a obzerala sa. Oblečený mala červený nohavicový kostým, vysoké čierne čižmy a čierny hrubý kabát. Pery si pretrela jemným rúžom. Práve otvárala dvere keď sa rovno oproti zo šera chodby vynoril Mário. Ten istý milý chalan, vďaka ktorému sa cítila tak čarovne. Bez slova, iba pohľadom, ju prinútil vojsť naspäť do izby. Vyľakaná jeho chovaním chcela vykríknuť, no ústa jej prichytil svojou rukou. Takto chvíľku stáli v neveľkej miestnosti oproti sebe. Bez pohnutia. Bez slov. Sabinina biela myš zapískala na celé svoje malé hrdielko. A práve vtedy sa Máriov pohľad zmenil. Jeho tvár zohyzdil neuveriteľný kŕč. Bez mihnutia oka vytiahol z vrecka saka nôž, ktorý bodol Sabine rovno do brucha. Jej doteraz vysmiatu tvár zachvátil strach, hrôza, beznádej. Z jej pohľadu sa dali vyčítať výčitky. Chlapec, ktorému bez jediného zaváhania dôverovala ju zradil. Z malej rany jej vytekala prúdom krv. Opúšťali ju sily a zároveň sa jej podlamovali kolená. Pomalinky klesala na zem. Mário a Sabina boli ešte stále spojený očami. Ich pohľad bol nerozlučiteľný. Pri jej poslednom výdychu ju pobozkal na pery. Zobral zo škatule položenej na stole myšku a odišiel. Potichučky zavrel dvere, zišiel po schodoch a stratil sa v záhadnej nočnej hmle, ktorá sa znášala nad celými Košicami.