Mám už len jeden deň života. Hrozné? Strašné? Smutné? ...ktovie... Musím navštíviť všetkých priateľov, blízkych, kamarátov,...lenže ak to chcem stihnúť musel by mať môj „deň pred“ minimálne dvojnásobné množstvo hodín ako obvykle. To už od princípu nejde. A tak je jednoduchšie poslať list, či krátku správu na rozlúčku, ale to by som určite robila poriadne dlho. Nebudem predsa takto strácať čas! Veď ma čaká môj posledný veľký deň. S poriadne veľkým D!
V hlave mi víria myšlienky od výmyslu sveta! Som, vlastne bola som dobrý človek? Dcéra? Sestra? Priateľka? Vnučka?,... Možno. V spleti mojich myšlienok sa vynárajú zážitky s rodinou, priateľmi, kamarátmi, známymi. A čo im po mne ostane? Spomienka, smútok, slzy, žiaľ, prázdnota, alebo nepocítia nič? Nazrieť aspoň na chvíľku do času, keď tu už nebudem. Vedieť aké to bude. Ktovie, či o tom rozmýšľajú aj iný, ktorí vedia, že odídu navždy. Ach, ako kruto to znie.
Ale ja mám čas! Veľa času! Deň. Som šťastná, vlastne musím byť šťastná veď mám čas, ktorý iný nemajú. Ale čo spraviť skôr? Ísť do Košíc za rodinou a nerozlúčiť sa s priateľmi? Prežiť obyčajný deň v škole so všetkými povinnosťami a len tak nečinne čakať, keď mi dal niekto ešte deň času? Alebo byť s najbližšími a povedať im čo sa deje? ...nie... Takého to nemôže byť! A ja to také nechcem. Chcem, vlastne chcela by som prežiť deň s niekým kto ma má skutočne rád, so všetkými mojimi chybami. Prežijem deň s mamou! Mamou, ktorá mi darovala život! Prežívala so mnou moje starosti, choroby, radosti, bola tu pre mňa vždy keď som ju potrebovala. Učila ma dobrému a chránila pred zlým. Proste mama! Tak ako povedal jeden múdry človek, že každý sme anjeli s jedným krídlom a musíme nájsť druhého aby sme mohli lietať. Tak má mama oca. Oca, ktorý ma rozmaznával, láskal ale aj hrešil. A oni dvaja spolu vedia lietať. Chcem aby spolu lietali ešte veľmi dlho a starali sa o môjho „veľkého brata“. Brat....môj brat.... Človek, bez ktorého by to nebolo ono! Sme si taký podobný, a predsa je každý z nás iný, jedinečný. Ale spolu sme tím! Ja mám jeho a on má mňa, teda aspoň zatiaľ. Čo keby som deň s ním? Nie, to by asi nebol ten najlepší nápad. Neviem, nechcem aby bol smutný. Chcem aby sa smial, aby bol šťastný...
Prišla som na to! Možno keby som mala svojho anjela s jedným krídlom chcela by som byť s ním. Ale osud to asi chcel takto. Sudičky už pri mojej kolíske vedeli, že nezažijem ozajstnú lásku. Prečo ma nevarovali? Nevarovali pred tým, že budem odchádzať sama bez niekoho podpory a lásky. Trápil by sa ďalší človek a odchádzalo by sa mi o to ťažšie. Načo by to bolo dobré? Možno nato, aby som vedela aké to je! So sto percentnou istotou viem, že niesom prvá, ale chcela by som aby už podobné „prípady“ neboli! Chcem aby každý človek na Zemi našiel svojho anjela s ktorým by mohol lietať! Dúfam, že to neznie len ako klišé, pretože si to myslím a vychádza to z najhlbšej časti môjho srdiečka. Na posteli mi ostane môj milovaný plyšový šašo a nedočítaná knižka. S tak príznačným názvom: První láska. Náhoda?
Počujem andulčí štebot, ten známy hlások môjho... plač bábätka... A cítim známu vôňu, či zápach. Vôňu dedkovej cigarety. Asi som tu už očakávaná, takže pridám do kroku! Som s tými ktorých ľúbim. Svoju spoveď som nechala niekde v diaľke. Spolu so všetkými problémami, smútkami, snami a očakávaniami. Zrazu sa všetko zmenilo o sto osemdesiat stupňov. Cítim sa ľahká, čistá a čarovne krehká. Veď už nemám pred sebou hodinu, deň, či rok. Mám pred sebou svoju celú večnosť...
Toto je môj jediný sloh, ktorý ma priviedol k slzám, ktoré ale neboli nad sklamaním z päťky, pretože som sa neodvážila čítať ho nahlas. Jednoducho by som to nedokázala.
