Od rána piatej hodinny rannej prebiehalo všetko super. Cestu do našeho cieľa sme si krátili pozorovaním prekrásnej prírodnej scenérie. Malebené dedinky medzi kopcami striedali lúky, či polia. Dokonca sme aj stred Európy objavili!!!Veď kto by si nespravil odbočku 1100 m? A stála za to! Obkolesujúce hory nás lákali svojou vôňou, motýle vábili svojou krásou,... Lenže náš ciel bol ešte ďaleko a tak sme radi-neredi opustili túto krásu a pobrali sa ďalej.
Pár minútové uvítanie so známym v Žiline mi len zlepšilo už výbornú náladu. A tak sme sa vybrali cez mesto hľadať bratovu vysokú. Niečo sme aj našli, tu sme sa dozvedeli, že tá správna budova je niedke na konci mesta - Veľký diel. Tak sme naspäť k autu prepeškovali skoro cez celé mesto a hľadali a hľadali. A napokon našli! Tá správna katedra, alebo lepšie povedané poslucháreň sa nachádza na konci areálu. Naše trištvrť hodninové čakanie bolo zaujímavé a hlavne vyčerpávajúce.
Brat sa odobral aj s ďalšími budúcimi spolužiakmi do posluchárne a ja som sa vybrala do auta pre Sicílčana (Mário Puzo - Sicílčan) a venovala som sa mu. Plynuli minúti a mňa slnko unavovalo viac a viac, vlastne tak isto ako ostatních čakajúcich. Tak prešla hodinka a mi sme sa vybrali cez celý areál k autu aby sme ho odstavili pri posluchárni v chládku. Nebolo to až tak ďaleko, lenže rozpálený asfalt k pohode nepridával.
Po pol až hodinke začali konečne vychádzať. Ja celá natešená, že sa vrátime do mesta som sa hrnula k autu. Všetci ale išli opačným smerom! Bolo totiž treba vybaviť ešte čipovú kartu. Tak sme čakali a čakali. Treba pripomenúť, že karty robili na začiatku areálu a my ostatní sme boli na jeho konci. Keď treba, tak treba! Pekne sme si to prepeškovali naspäť. Veď tam to nemôže trvať dlho! Omy!
Mala som pocit, že minúty sa vlečú slimáčim tempom. Do toho všetkého tam hučal nákladiak, z ktorého robotníci vykladali iporky. Postupne nehušal len nákladiak ale aj okolo stojacím v hlavách. Veľmi príjemný pocit! Slniečko pripekalo a nám došla voda. Odhodlané, sme sa vybrali do budovy hľadať wc so studenou vodou. Nikde nič. Náš "život" zachránil jeden pán, ktorému patrí veľká vďaka za minerálku, ktorú nám ochotne poskytol. Smäd zažehnaný! Môjmu chrbátu sa ale prestávalo páčiť celodenné státie a dával to zjavne najavo. Keďže auto sme nechali pri posluchárni museli sme ísť preňho pešo. Obchádzka autom bola približne 6 kilometrová. Našťastie som už sedela!
Prišli sme k budove, kde sa to vybavovalo a môj brat konečne vychádzal! Lenže ostali tam ešte ďalší! Všetko cezpoľní, ktorí sa ešte museli dopraviť domov, prípadne niekdne inde. Mali sme ale v konečnom dôsledku šťastie, pretože boli len 40 na jeden foťák. V utorok tam vraj bolo niekoľko sto "detí", z ktorích poniektorí čakali v rade až do deviatej hodiny večernej! Našťastie my sme skončili okolo piatej s množstvom otázok v hlave a vyschnutou ústnou dutinou!
